Zuzana Stožická
Quercia
Čistinkou uprostred prímestskej karikatúry na les sa zakrádal chlad. Quercia chcela zachovať pokoj, ale prsty súmraku sa jej neustále plietli do vlasov, kradli im sýtu farbu dubového dreva a za sebou nechávali len sivú.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som idealistka, scifistka, milovníčka prírody. Najradšej metabolizujem písmenká a lovím svetelné odlesky svetskej krásy. Zoznam autorových rubrík: FOTÁ, Nostalgická zásuvka, Kňyški, SF_Akcie, Ideológie, Svet podľa..., Súkromné, Nezaradené
reklama
Nostalgická zásuvka
Zuzana Stožická
Liečiteľ (2/2)
Cítil sa ako za starých čias. Len vzdialenosti boli menšie. Všetky mohol prekonávať peši. Chodil lesmi a poľami feudálnej krajiny a po dedinách liečil. Dokonca sa mu občas darilo odložiť ostražitosť a dôverovať ľuďom. Nepreskúmať podozrievavo každú myseľ, ktorá sa k nemu priblíži. Už si zvykol, že keď sa nesústredí, nie vždy prejde nespoznaný. Ale v týchto krajoch to veľmi nevadilo. Dobrá zem, hovoril si a trochu ľutoval, že naozaj nemôže ostať. Cítil sa ako za starých čias. Chýbala už len... Yda.
Zuzana Stožická
Liečiteľ (1/2)
Sedel v kupé preplneného oddelenia tretej triedy, tichý a cieľavedome nenápadný. Potreboval nabrať sily. Keď sa sústredil, nikdy ho nespoznali. Bol pre nich len obyčajným cestujúcim, nestál za viac než jeden zbežný pohľad. Sivý, nezaujímavý človek. Takým túžil byť od čias, keď začal naozaj chápať, prečo medzi ním a galaxiou stojí elektrické oplotenie rezervácie. Odvtedy uplynulo veľa rokov a on dokázal mnohé zmeniť, ale to najdôležitejšie nie. Nebol obyčajný, ani nezaujímavý. A nebol človek.
Zuzana Stožická
Ignis
Trpezlivo stála a čakala. Bez pohybu - ako vždy. Ani ťažké obruče s reťazami, ktoré jej hrdlo, zápästia a členky pútali ku kolu v strede kruhového podstavca, ju neprinútili skloniť hlavu. Halders často za najhorších búrok z okna svojej vykúrenej izby sledoval, ako stojí na nechránenej plôške zo studeného betónu a odoláva živlom - krásna a hrdá napriek ponižujúcemu zajatiu.
Zuzana Stožická
Vzorec na život
Yl namosúrene sledoval štvorrozmernú medúzu, ktorá sa vznášala Jaskyňou ozvien. Kŕčovité zvíjanie polopriesvitného tela nemalo nič spoločné s elegantným plavným pohybom, ktorým sa vyznačovali jej predobrazy v moriach a oceánoch.
reklama
Zuzana Stožická
Zatmenie
Stáli na okraji stolovej hory. Za chrbtom malý improvizovaný kozmoport, pod sebou vlny fyoranského pralesa spletené zo všetkých predstaviteľných odtieňov zelenej. Dvaja vysokí cudzinci si mali vychutnávať výhľad do čistej krajiny nepoškvrnenej civilizáciou. Namiesto toho sa hádali.
Zuzana Stožická
Aksamietnice
Sedeli na lavičke vedľa múru cintorína. Žltohnedé lístie im tancovalo pri nohách. Andrej držal Elenu jednou rukou okolo pása a mlčal. Už asi pol hodiny neprehovoril slova. Uprene sledoval smetie hnané vetrom po hladine kaluže. Zmrákalo sa. Lampášiky na hroboch vypaľovali do krajiny melancholicky krásny vzor. Elena žmolila medzi prstami stonky aksamietnic, na koži zelené škvrny od ich krvi.
Zuzana Stožická
Rieka
Obraz v zázračnom zrkadle sa rozvlnil a vzápätí sa celkom stratil. Osleplo. Kráľovnú delty napadlo, či to tak nie je lepšie - aspoň nebude musieť sledovať pomalé umieranie svojej ríše až do horkého konca. Sklonila hlavu pod váhou koruny zdobenej riečnymi perlami. Už ďalej nevládala. Voda rieky, z ktorej pochádzala všetka jej mágia, sa niekam stratila. Na dne širokého koryta ostalo iba niekoľko páchnucich kaluží a ako sa zo dňa na deň zmenšovali, mizla aj kráľovnina moc. Vedela, že nebude trvať dlho a slnko vysuší poslednú z nich.
