„Prosím. To mi predsa nemôžeš urobiť... Veď aj ty si výskumník!"
„Aj ja som výskumník, ale na rozdiel od teba som aj veliteľ expedície. Nemôžem si z nariadení robiť trhací kalendár. A poslať človeka samého do nepreskúmanej oblasti je číre šialenstvo."
„Tak so mnou pošli výskumnú skupinu! Čo ti to urobí, trochu pozmeniť plán? Veď si veliteľ, nikto ťa nekontroluje. Čo nedáš do záznamu, ostane medzi nami."
„A keď sa niečo pokazí, vo Výskumnom ústave ma nepustia už ani umývať skúmavky. Ďakujem pekne!"
„Čo by sa mohlo stať? Na Fyore, najmierumilovnejšej planéte v galaxii, kde nenájdeš jediného dravca, len jalovú pôdu, pár úbohých rastliniek a vegetariánskych domorodcov? Nič sa nestane. A keď aj, nikomu to nepoviem. Zatmenie slnka tu nebudeme môcť pozorovať najbližších osemdesiat rokov! Musím ho vidieť!"
„Len cez moju mŕtvolu." Obrátil sa ku kolegovi chrbtom, aby zdôraznil definitívnosť odmietnutia.
„Myslím, že to nebude nutné," povedal a omráčil veliteľa presne mierenou ranou do hlavy.
***
Pán Alorízie sa prechádzal Centrálnym skleníkom a robil si starosti. Prvorastlina javila známky podvýživy. Rodila čoraz menšie ovocie. Aj obsah esenciálnych aminokyselín v ňom klesal. Pravda, blíži sa čas obetovania, ale nikto v osade nemá takú veľkú výživnú hodnotu, aby Prvorastline účinne pomohol. A obetovať dvoch Fyoranov neprichádza do úvahy - aj tak ich je dosť málo...
Riešenie problému akoby zoslali samotné nebesá. Do osady prišiel veľký muž. Tvrdil, že prichádza z iného sveta a výživnej hodnoty mal aj za troch Fyoranov.
„Som Pán Slnka! Ak mi ublížite, budete ľutovať!" kričal, keď ho vliekli do Centrálneho skleníka. "Zakážem slnku svietiť na váš svet. Nastane večná tma. Vaše rastliny zhynú biednou smrťou - a vy s nimi!"
Zastavili sa na polceste a premýšľali. Tento človek bol príliš odlišný. Skutočnosť, že pochádza z iného, bohatšieho sveta, nemohol spochybniť ani Pán Alorízie. A ak cudzinec vravel pravdu raz, prečo by to neurobil znovu? Napokon, keď má niekto takú vysokú výživnú hodnotu, nie je vylúčené, že vládne aj slnku...
Spýtavé pohľady všetkých Fyoranov sa upreli na Pána Alorízie. Aj on má vysokú výživnú hodnotu a už mnohokrát sa preukázal ako múdry vodca.
A Pán Alorízie rozhodol.
„Klame. Veď všetci vedia, že slnku môže rozkázať len Pán svetelnej fázy fotosyntézy, ten, čo prebýva v tylakoidoch," povedal s istotou v hlase. Nikoho z Fyoranov ani nenapadlo, že si Pána Svetelnej Fázy práve vymyslel. Potešene sledoval, ako cudzinca odnášajú do skleníka a priväzujú k obetnému kolu. Okamžite ho obklopili tenké, oceľovo pevné žľaznaté korene Prvorastliny. Keď začali vylučovať tráviace šťavy, zbabelo kričal. Pán Alorízie súhlasne prikývol - dobre, že tomu podvodníkovi nesadol na lep. Cudzinec mal síce vysokú výživnú hodnotu, ale na to, aby bol hodný titulu Pána, mu chýbal veľký kus hrdosti.
***
Pani Alorízie si skúšala zvláštne okuliare, jednu z mála vecí, čo po cudzincovi ostali. Na pohľad boli síce veľmi pekné, keď sa však pokúsila cez ne pozerať, nič nevidela. Sklamane zvrátila hlavu. Tieto okuliare sú presne ako všetky darčeky, ktoré od svojho manžela kedy dostala. Na nič. Už to chcela vzdať a okuliare zahodiť, keď si na okraji zorného poľa všimla zaujímavý útvar - oranžový kruh, z ktorého akoby malú časť odhryzli neznáme čeľuste... Pani Alorízie bola múdra žena s vysokou výživnou hodnotou. Veľmi rýchlo si domyslela, čo to je:
„Naše slnko!"
Správa o pomste Pána Slnka sa rozšírila ako lesný požiar. Každý, komu Pani Alorízie požičala okuliare, to mohol vidieť na vlastné oči. Čas bežal a Fyorania v posvätnej hrôze sledovali, ako sa postupne stmieva. Na koži cítili zimomriavky náhleho ochladenia a strnulo čakali, kedy si Pán Slnka vyberie celú krutú daň...
Ale Pani Alorízie nedokázala len stáť a čakať. Vedela, že aby sa utíšil hnev Pána Slnka, treba niečo urobiť. Mala dokonca veľmi presnú predstavu.
***
Zo slnka ostal už iba prstenec tlmeného jasu okolo temného kruhu. Chýbalo naozaj málo a všetci by zhynuli biednou smrťou. Ale hrdinskí Fyorania nasledujúci Pani Alorízie to dokázali včas. Muž, ktorý urazil božstvo, bol obetovaný na jeho uzmierenie.
Pán Alorízie umieral ticho a so vztýčenou hlavou. Poznal svoju výživnú hodnotu. Prvorastlina môže byť toho roku viac než spokojná. Ak jeho smrť ukojí pomstychtivosť slnečného boha, majú Fyorania pred sebou výnimočne dobrú sezónu.
A spoza tmavej škvrny na oblohe sa predral prvý oslepujúci lúč svetla.
