Aksamietnice

Autor: Zuzana Stožická | 31.10.2012 o 20:20 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  130x

Sedeli na lavičke vedľa múru cintorína. Žltohnedé lístie im tancovalo pri nohách. Andrej držal Elenu jednou rukou okolo pása a mlčal. Už asi pol hodiny neprehovoril slova. Uprene sledoval smetie hnané vetrom po hladine kaluže. Zmrákalo sa. Lampášiky na hroboch vypaľovali do krajiny melancholicky krásny vzor. Elena žmolila medzi prstami stonky aksamietnic, na koži zelené škvrny od ich krvi.

„Si duchom neprítomný," podotkla vyčítavo.

„Prosím?"

„Nič," odvetila naoko ľahostajne. Vstala.

Pokúsil sa ju zadržať: „Elena?"

„Nič nehovor," zastavila jeho ruku a vrátila mu ju do lona. Jemne, na znak, že sa vlastne nehnevá. „Blížia sa Dušičky. Tiež som si všimla." A odišla.

Andrej ostal sedieť sám, s previnilým pocitom. Zohol sa po aksamietnice. Nemal ich trhať, zomreli zbytočne. Keď opäť zdvihol zrak, Elenu už nevidel. Ostala po nej len cestička odkopaného lístia. Ešte nikdy ho takto neodmietla. Hoci, aj minulý rok sa trochu urazila. Vtedy sa jej to snažil vysvetliť. Hneď ako zistila o čo ide, povedala: „Už ani slovo o tvojej bývalej žene, inak sa môžeme rovno rozísť."

Nechápala Andrejov problém. Nechcela ho chápať. Samozrejme, žiadnej žene nelichotí, ak nie je prvá a jediná. Nemohol však zmeniť históriu svojho života, ani kvôli Elene.

Takmer sa znížil k otrepanej fráze „To chce čas,", aj keď v skutočnosti čas naopak všetko skomplikuje.

Viera prichádzala každý rok, dvesto kilometrov, so železnou pravidelnosťou. Na sebe čierne šaty, kyticu umelých kvetov v ruke. Odhodlaný výraz na tvári, v taške kahanček, zápalky a handričku. Vyčistila kameň, zapálila kahanček a potom niekoľko minút ticho stála, zahľadená do plameňa. Keď videl v jej ruke užmolenú vreckovku, na čele vrásky nefalšovaného smútku, oči plné spomienok, uvedomoval si, že mal byť trpezlivejší. Namiesto toho s bláznivou a previnilou nádejou vyčkával ten rok, keď ju pri bráne cintorína bude čakať nejaký muž.

Kým človeka zamestnáva život, práca, deti, nestíha sa ani čudovať, kam ubieha všetok ten čas. A potom - stačí chvíľa nepozornosti, drobné zaváhanie na vlhkej vozovke... Naraz sa ocitne mimo. Nepotrebný, bezmocný a sám... Zrazu má more času a nikoho, komu by ho mohol venovať...

Zodvihol jednu z aksamietnic. Elena mu predsa odpustí. Po pár dňoch sa roztopí aj ten jej ľadový výraz. Lúče jesenného slnka zažiaria na oranžových okvetných lístkoch a ona sa znova usmeje. Pomyslí si: „Zlatý Andrej, ten na mňa nikdy nezabudne..."

Jej totiž nikto iný kvety na hrob nenosí.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sudca Hrubala: Neviem, či bol Procházka politická objednávka. Vyzerá to tak

Združenie Za otvorenú justíciu sa zrejme zmení na think-tank.

DOMOV

Kaliňák nechal schátrať ubytovňu pre policajtov. Teraz sa jej chce zbaviť

Ministerstvo zaplatilo 175-tisíc za projekt, ktorý skončil v koši.

KOMENTÁRE

Kto robí Slovensku v Amerike reklamu? Aj statočný pes a splašený medveď

Krajinu často zviditeľnia iba virály.


Už ste čítali?