Zuzana Stožická
Leto so slovenskou fantastikou: Obrancovia Liptova
Aké dobrodružstvo čaká čitateľa na alternatívnom Liptove od Daniela Šmihulu?
Som idealistka, scifistka, milovníčka prírody. Najradšej metabolizujem písmenká a lovím svetelné odlesky svetskej krásy. Zoznam autorových rubrík: FOTÁ, Nostalgická zásuvka, Kňyški, SF_Akcie, Ideológie, Svet podľa..., Súkromné, Nezaradené
Aké dobrodružstvo čaká čitateľa na alternatívnom Liptove od Daniela Šmihulu?
Za cisára pána bolo lepšie. Muži so zmyslom pre česť, noblesné dámy v rukavičkách, poctivá ručná práca, neotrasiteľné tradičné hodnoty... Alebo sa nám to teraz iba zdá, možno preto, že tie časy sa už dávno skončili?
Pre stromy nastáva čas vyfarbovania a čas opadania, pre vtáky čas sťahovania. Na štrkoveckom jazere pribudlo čajok a dokonca aj prvá lyska. A na Kuchajde sa objavil nevídaný hosť - bernikla bielobradá (Branta canadensis).
Vážka. Nepostrádateľný šperk, ktorý v lete zdobí každé vodné zátišie. Zdanlivo nežne spočíva na kvete lekna, steble trstiny, či inej vodnej vegetácii a nepripravených milovníkov prírody občas zvádza k mylným asociáciám. Ale anglofóni dobre vedia, prečo ju volajú "dragonfly". Vážka je drsný hmyz. Dravec ako larva, dravec ako imágo, dravec v láske. Vážka je mačo.
Čistinkou uprostred prímestskej karikatúry na les sa zakrádal chlad. Quercia chcela zachovať pokoj, ale prsty súmraku sa jej neustále plietli do vlasov, kradli im sýtu farbu dubového dreva a za sebou nechávali len sivú.
Tiež máte niekedy chuť objímať stromy? Vonku prepukla jar vo všetkých svojich podobách a občas niektorým z nás neodbytne pripomína, že sme z tých stromov nezliezli až tak dávno, aby nám pobyt medzi konármi nechýbal.
Cítil sa ako za starých čias. Len vzdialenosti boli menšie. Všetky mohol prekonávať peši. Chodil lesmi a poľami feudálnej krajiny a po dedinách liečil. Dokonca sa mu občas darilo odložiť ostražitosť a dôverovať ľuďom. Nepreskúmať podozrievavo každú myseľ, ktorá sa k nemu priblíži. Už si zvykol, že keď sa nesústredí, nie vždy prejde nespoznaný. Ale v týchto krajoch to veľmi nevadilo. Dobrá zem, hovoril si a trochu ľutoval, že naozaj nemôže ostať. Cítil sa ako za starých čias. Chýbala už len... Yda.
Sedel v kupé preplneného oddelenia tretej triedy, tichý a cieľavedome nenápadný. Potreboval nabrať sily. Keď sa sústredil, nikdy ho nespoznali. Bol pre nich len obyčajným cestujúcim, nestál za viac než jeden zbežný pohľad. Sivý, nezaujímavý človek. Takým túžil byť od čias, keď začal naozaj chápať, prečo medzi ním a galaxiou stojí elektrické oplotenie rezervácie. Odvtedy uplynulo veľa rokov a on dokázal mnohé zmeniť, ale to najdôležitejšie nie. Nebol obyčajný, ani nezaujímavý. A nebol človek.
Zima sa láme do jari. Nezmenilo to ani pár aprílových vločiek. A tak ignorujem všeobecné sťažnosti na počasie a radšej hľadím, kde čo lieta (alebo posedáva v korunách stromov). Sivé dni rozjasní čistá radosť z lovu, keď sa mi podarí niečo z toho zachytiť a kúzlom modernej technológie zakliať do obrázku.
Trpezlivo stála a čakala. Bez pohybu - ako vždy. Ani ťažké obruče s reťazami, ktoré jej hrdlo, zápästia a členky pútali ku kolu v strede kruhového podstavca, ju neprinútili skloniť hlavu. Halders často za najhorších búrok z okna svojej vykúrenej izby sledoval, ako stojí na nechránenej plôške zo studeného betónu a odoláva živlom - krásna a hrdá napriek ponižujúcemu zajatiu.
Vydavateľstvo Triton mi urobilo radosť, keď minulý rok vypustilo do vôd českého a slovenského knižného trhu román "... o psu nemluvě" od Connie Willisovej, ovenčený cenami Hugo a Locus. Práve včas, aby som sa o ňom stihla dozvedieť a kúpiť ho niekomu blízkemu na Vianoce (s pokútnym zámerom, že si ho po sviatkoch sama prečítam). Lenže niektoré knihy nám nestačí prečítať. Chceme šíriť ich dobré meno, nech svet vidí a číta tiež. Nanútime ich priateľom, odporúčame známym a snažíme sa o nich nenápadne zmieniť náhodným okoloidúcim. A samozrejme, blogujeme o nich. Takže ani tento článok nie je recenzia, skôr taký malý nadšený výkriček.
Yl namosúrene sledoval štvorrozmernú medúzu, ktorá sa vznášala Jaskyňou ozvien. Kŕčovité zvíjanie polopriesvitného tela nemalo nič spoločné s elegantným plavným pohybom, ktorým sa vyznačovali jej predobrazy v moriach a oceánoch.
V zime snívam o snehu. Pre bratislavské dieťa je to asi prirodzené - snívame o vzácnych, prchavých javoch. A malokarpatské lesy v bielom majú svoj mrazivý pôvab. Čisté línie obnaženej bučiny. Vírenie krídel hladného vtáctva. Stopy zajacov a veveríc. Krajky na brehoch potokov. Snehové jazyky a zuby ľadu. Pieseň vetra a chlad zahrýzajúci sa do kože, keď slnko - ach, tak skoro - ranené klesá za obzor. Zvončeky saní a vytie vlkov musí dodať zjatrená predstavivosť.
Stáli na okraji stolovej hory. Za chrbtom malý improvizovaný kozmoport, pod sebou vlny fyoranského pralesa spletené zo všetkých predstaviteľných odtieňov zelenej. Dvaja vysokí cudzinci si mali vychutnávať výhľad do čistej krajiny nepoškvrnenej civilizáciou. Namiesto toho sa hádali.
Ešte trochu jesene. Jeseň je krásna, možno nie tak optimisticky ako jar, ale krásna, melancholicky, clivo. Zlatý rám lúčenia. Tridsiateho prvého októbra sa skončilo obdobie roka, kedy bola botanická záhrada prístupná vegefilnej verejnosti. Po tomto dátume sa botanici prikryli lístím a zubatý úsmev slnka ich ukolísal do zimného spánku. A tí, ktorým príroda odoprela dar hibernácie, môžu spomínať...
Sedeli na lavičke vedľa múru cintorína. Žltohnedé lístie im tancovalo pri nohách. Andrej držal Elenu jednou rukou okolo pása a mlčal. Už asi pol hodiny neprehovoril slova. Uprene sledoval smetie hnané vetrom po hladine kaluže. Zmrákalo sa. Lampášiky na hroboch vypaľovali do krajiny melancholicky krásny vzor. Elena žmolila medzi prstami stonky aksamietnic, na koži zelené škvrny od ich krvi.
Obraz v zázračnom zrkadle sa rozvlnil a vzápätí sa celkom stratil. Osleplo. Kráľovnú delty napadlo, či to tak nie je lepšie - aspoň nebude musieť sledovať pomalé umieranie svojej ríše až do horkého konca. Sklonila hlavu pod váhou koruny zdobenej riečnymi perlami. Už ďalej nevládala. Voda rieky, z ktorej pochádzala všetka jej mágia, sa niekam stratila. Na dne širokého koryta ostalo iba niekoľko páchnucich kaluží a ako sa zo dňa na deň zmenšovali, mizla aj kráľovnina moc. Vedela, že nebude trvať dlho a slnko vysuší poslednú z nich.
Ja by som mačke nedala ľudské meno. Je toľko iných možností... Lenže Terezka k nám prišla už dospelá a pomenovaná, z obetavej starostlivosti združenia MačkySOS. A keď sa tak na ňu pozerám, musím uznať, že - hoci sa nepodobá na žiadnu z Teriez, Tereziek a Teriezok, ktoré poznám - to meno k nej akýmsi záhadným spôsobom pasuje.
Občas stretnem jednu pani odtrhnutú od reality. Volajme ju M. Býva v našom vchode, ale žije tak trochu vo vlastnom svete. Niekedy mi pár jej slov ostane vŕtať v hlave. Napríklad včera sme sa bavili o štrajku učiteľov a o tom, ako im vlastný minister spolu s premiérom obrazne povedané defekoval na hlavu. Pani na to: „Všetci politici profitujú z nešťastného nastavenia našej spoločnosti, ktorá namiesto odmeňovania prosociálneho správania a trestania parazitizmu robí presný opak." Chápem. Má rada cudzie slová.
Z hlbín zásuvky vyťahujem pokračovanie "botanickej série". Venujem ho vzdialeným krajinám presadeným do mierneho pásma. Skleníky botanickej záhrady pre mňa od detstva znamenali bránu do iných svetov. Dusno a teplo a zelená vôňa, nejasné predstavy o exotických krajinách... Púšte a pralesy "pod jednou strechou"...