Quercia

Autor: Zuzana Stožická | 24.7.2013 o 23:33 | (upravené 25.7.2013 o 23:32) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  95x

Čistinkou uprostred prímestskej karikatúry na les sa zakrádal chlad. Quercia chcela zachovať pokoj, ale prsty súmraku sa jej neustále plietli do vlasov, kradli im sýtu farbu dubového dreva a za sebou nechávali len sivú.

„Prosím, nechoď bližšie," povedala Salix. „A nikoho sa viac nedotýkaj."

Quercia, bezmocná a sama, stála v kruhu viditeľných a neviditeľných očí, v kruhu, ktorý sa strachom rozšíril o niekoľko krokov a hovorila si: Neplač. Nie tu. A v tej chvíli sa rozplakala.

Určite zomrie.

Je to tak. Jej strom zoťali ľudia a odvliekli preč. A Salix povedala, že už nemá nádej. Ani na jar sa neobjavia výmladky. Salix je najstaršia z víl a všetko vie. Zo znamení v dreve vyčítala, že Querciin strom bol napadnutý hubou a zomrel by tak či tak. Ľudia vraj jeho vraždou zachránili životy ďalším, ktoré sa nemusia nakaziť. Quercia už dlhšie cítila neurčitý nepokoj v drevných cievach stromu, ale čo s tým? Dokázala zaceliť drobné ranky, olámať imelo, zariekať mykorízu... Túto chorobu však nepoznala. Podľa Salix prišla z cudzích ekosystémov, preto sú voči nej stromy také bezbranné.

Quercia si vraj nesmie vziať do opatery ani mladý semenáčik. Nesmie osloviť žiadny strom, pretože by vraj umrel tiež!

„Chúďa. Nerob si z toho ťažkú hlavu," snažila sa ju utešiť dvojročka Myosotis.

To mi treba zo všetkého najviac, súcit hlúpej bylinnej naivky. Gýčový kvietok s nebovomodrými očami! Nedrží v hlave nijakú zbytočnú záťaž.

„Pozri, ja to absolvujem každý druhý rok," džavotala bylinková víla, ktorú nezastavilo ani Querciino trúchlivé mlčanie.

Kedy už pochopíš, že tvoj názor nikoho nezaujíma?

„Vieš, priniesť raz semená a s príchodom zimy sa pomaly vytratiť... Ako nezábudka si všetko pamätám. Dôležité je hlavne sa nebáť. Jedna si vždy robí starosti, či tie semienka vzídu a či som ich dala na dosť bezpečné miesto, či ich niečo nezožerie, či ich nepokmášu ľudia... Ale niektoré to zakaždým zvládnu, vyhnúť sa všetkým nástrahám a vypustiť do sveta nové semienka. Na smrti nie je nič strašné, to len vy trvalky z nej robíte vedu... Proste sa rozplynieš do chladného vetra, vôbec to nebolí a na jar sa prebudíš-"

„Zavri už plodnicu!" zahriakla ju Quercia tvrdšie než mala v úmysle. Zo všetkých tých rečí o smrti ju chytala nepríčetnosť.

Blankyt Myosotisiných očí strpkol ukrivdenosťou: „Hlava dubová, chcela som ti len pomôcť!"

Bežala preč. Jej hlavička obmedzená na dva roky nikdy nepochopí, že tá, čo sa na jar prebúdza zo semienka, je síce rovnako naivná, usmievavá a rozrečnená, ale predsa úplne iná víla. So smrťou rastliny vždy umrie identita. Napokon, s tým, čo vyklíči zo semienok, ju spája len polovica genetickej informácie. Nemôže sa to takto skončiť! Z Querciinho stromu mal vyrásť velikán, mal žiť stovky rokov... Salix sa ľahko hovorí, že prežitie lesa je dôležitejšie. Má na svoj vek zázračne zdravé drevo. Ona nevie, aké to je, sedieť na pni svojho stromu a cítiť, ako sa s každým závanom nočného vetra niečo nenávratne stráca.

„Teraz určite premýšľaš, či sa rozplynieš ešte túto noc, však?" ozval sa Quercii spoza pleca tenký hlások. Jasné. Musela sa ukázať aj ich delegácia. Nezviazaných, s ktorými nespojila svoj život žiadna rastlina. Poveterných, čo pri mesiačiku tancujú polonahé na kvitnúcich lúkach a s radosťou vystavujú astrálne telá svitu hviezd. A žiadostivým pohľadom ľudí. A to je vraj len začiatok...

„Vypadnite. Ja už neprijímam gratulácie." Keď sa otočila, aby ich uriekla zlým pohľadom, zbadala len jednu. Zvláštne. Poveterné nezvyknú chodiť samy.

„Určite sa bojíš, uvažuješ, čo je pravda na tých povestiach, že sa po smrti narodíš ako človek-"

„Ak potrebuješ živiť svoju radosť cudzím utrpením, nájdi si pocestného a mne daj pokoj!"

Poveterná len pokrútila hlavou: „Ak si neprestala túžiť po živote, poradím ti, čo robiť. Nemusíš osloviť žiaden strom, len si nájdeš nové miesto. Spojíš sa s iným poslaním... Môžeš byť jednou z nás. O tom ti tvoja vševedúca Salix nepovedala, však?"

„Vedela, že nestojím o iné poslanie," odsekla Quercia vzpurne. Žiadna Poveterná nebude urážať Salix. A ona sama radšej odíde s vetrom, než by sa mala pripojiť k nim.

„Nie je to až také zlé. S dievčatami sa nikdy nenudíš... Po čase si zvykneš. Dá sa to. Mne môžeš veriť," stíšila hlas a jej oči boli náhle nevýslovne smutné. „Vieš, raz veľmi, veľmi dávno... Tiež som mala svoj strom a svoje meno. Tilia..." zašepkala. „Nezabudneš. Nikdy ti neprestane chýbať. Ale musíš ísť ďalej. Prijať výzvu, alebo sa vzdať. Vyber si." Zdvihla hlavu.

„Život je krásny! Príď za nami, nebudeš ľutovať!" zvolala už opäť s úsmevom a nechala Querciu samu s chmúrnymi úvahami a studeným nočným vetrom.

 

***

 

Ten mladý muž trpel svetobôľom. Stratil cieľ a stratil cestu a bolo mu to ľahostajné. V prímestskej karikatúre na les, v ktorej sa práve nachádzal, nedokáže zablúdiť ani človek. Keď kráča dosť dlho jedným smerom, vždy narazí na známky civilizácie. Aj keby práve nemal chuť.

Hlbokými vrypmi noža dokončoval v kôre stromu veľké srdce okolo iniciál spojených sčítacím znamienkom. Vedel, že jeho zúfalé snaženie nemá zmysel - ani billboard pred oknami jeho bývalej lásky by ju nepresvedčil, aby s ním chodila. Vedel to - ale potreboval rezať.

Na plece mu dopadlo pár kvapiek. V korune stromu plakala víla.

„Nech si len prší," zavrčal. Ešte aj príroda je proti nemu. Celý les vyzeral, akoby sa naňho mračil.

„Človek. Tupý a bezcitný," pomyslela si Quercia jedovato. Náhle už poznala poslanie, s ktorým spojí svoj ďalší osud.

 

***

 

„Stromy sú život!"

Kričal hlasnejšie ako všetci ostatní. Možno preto ho policajti tak často brali prvého. Provokoval a nezvykol utekať. Pod tvrdými údermi sa poskladal na zem a opäť si prisahal, že sa už v živote na takejto akcii neukáže.

„Rozpredávame Zem na orgány - zelené pľúca sme dali pod cenu!" Nohy utekajúceho davu rozdupali posledný transparent do nečitateľnosti.

Mladý muž na podlahe policajného vozidla zatínal zuby. Otec bude zúriť, mama plakať. Najprv ju potešilo, keď sa zrazu prestal flákať a začal svoj voľný čas venovať problematike životného prostredia. Ale odvtedy bol šesťkrát predvedený a zodesať krát dostal nakladačku... Do rytmu drkotania na nerovnej ceste si hovoril: „Už nikdy, už nikdy, už nikdy, už nikdy..." Bolo mu však nad slnko jasnejšie, že nabudúce príde zas a bude kričať „Stromy sú život!", len aby na chvíľu prekričal ten strašný hlas vo svojej hlave.

Spočiatku sa ju snažil ignorovať. Hlasy v hlave predsa počujú len magori a to on nie je. Možno má málo vitamínov. Prepracovanosť, spánkový deficit, alebo tak. Pár tabletiek multivitamínu hlasy umlčí. Dúfal. Bol si totiž istý, že to peklo by nevydržal veľmi dlho.

Neskôr zistil, že hlas, Ona, niečo chce a jediný spôsob, ako získať chvíľkovú úľavu, je počúvnuť. Sám sebe sa čudoval, k čomu ho dohnala. Potom sa už nezmohol ani na údiv. Nikdy neveril na víly a na stromové už vôbec nie. Samozrejme, že o nej nepovedal ani najbližším priateľom, tajomstvo ho ťažilo. Mysleli by si, že sa zbláznil. No mlčanie tiež nepomohlo. Nevysvetliteľná zmena záujmov od neho odohnala aj to málo ľudí, ktorí sa s ním predtým nehanbili rozprávať.

Na predošlú lásku dávno zabudol. Rezignoval na normálne vzťahy. Utekal životom ako štvaná zver s jediným cieľom.

 

***

 

„Stromy sú život," povedal sotva zreteľne.

„Áno, ako inak," usmial sa prívetivý muž v bielom plášti.

„Stromy sú život," pacient chabo opätoval úsmev.

Väčšinu času bol pod liekmi, takže Querciu nepočul. Mala mu ešte vôbec čo povedať? Jeho zmätená a ubolená myseľ sa stiahla do uzlíka, ktorý v strachu z ďalšej bolesti odmietal všetky pokusy o rozpletenie.

Za oknami psychiatrického oddelenia sa nad mesto vkradol súmrak. Quercia vedela, že aj tu, pod ochranou panelových hradieb, si ju nájde ten chladný vietor, čo prichádza s nocou. Nechcela na to myslieť. Má hľadať iného človeka, ktorému zničí život?

Fagani v parku sa hojdali na pružnom konári mladého stromčeka a čakali, kedy sa zlomí. Lenže Querciu už omrzela úloha samozvanej bohyne pomsty. Prázdny pohľad šialenca uprený do diaľky, cez lekársky plášť, cez jej hlavu, cez stenu, kričal, že toto si nezaslúži ani človek. Nenávisť sa jej minula. Ostalo len pár kvapiek súcitu. Čo s ľuďmi? Kto ich môže zmeniť?

Na Querciiných perách sa mihol neistý úsmev. Takto vznikajú dobré víly?

Stenou psychiatrického oddelenia vyšla von do šera, skúsiť nájsť odpoveď.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?