Liečiteľ (2/2)

Autor: Zuzana Stožická | 24.4.2013 o 13:30 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  113x

Cítil sa ako za starých čias. Len vzdialenosti boli menšie. Všetky mohol prekonávať peši. Chodil lesmi a poľami feudálnej krajiny a po dedinách liečil. Dokonca sa mu občas darilo odložiť ostražitosť a dôverovať ľuďom. Nepreskúmať podozrievavo každú myseľ, ktorá sa k nemu priblíži. Už si zvykol, že keď sa nesústredí, nie vždy prejde nespoznaný. Ale v týchto krajoch to veľmi nevadilo. Dobrá zem, hovoril si a trochu ľutoval, že naozaj nemôže ostať. Cítil sa ako za starých čias. Chýbala už len... Yda.

***

Jolvych sa ponáhľal. Z čistiny bolo počuť zvuky boja a kde je boj, budú skôr či neskôr ranení. V tejto časti kráľovstva o ňom zatiaľ iba počuli - praktická ukážka liečiteľských schopností ľudí presvedčí, že to neboli len plané chýry.

Kým však dorazil na čistinu, rozhostilo sa ticho po búrke. Kočiar so znakom vyberača daní bol prevrátený na bok a po koňoch ani pamiatky. Skupina mužov s drevenou truhlicou mizla v lese. Na tráve ležali telá. Z blízkeho okolia sa začali zlietať vrany... Uniformovaným strážcom pokladu už nebolo pomoci. Ale chlapík v zelenej košeli stále dýchal.

Jolvych k nemu bez váhania priskočil a poskytol mu prvú pomoc. Vybrať guľku, zastaviť krvácanie, krátka regenerácia...

"Vďaka," zachripel ten v zelenej košeli. Trochu neisto sa pozrel na svoju jazvu, potom však vstal. Na údiv bude dosť času, keď sa odtiaľto dostanú. Dupot konských kopýt prezrádzal, že sa blíži aspoň päť jazdcov a zbojník rozhodne nemienil čakať, aby videl ich mundúry.

"Ale teraz utekajme!" zavolal a pustil sa lesom. Jolvych pomaly a nenápadne pokračoval svojou cestou.

"Bež, ty hlupák!" otočil sa za ním naposledy zbojník. To už oddiel zastavoval kone uprostred čistiny. Z lieskového krovia sa nečakane vynoril rozhorčený vyberač daní, ktorého postavenie naznačovala už iba parochňa.

"Tadiaľ! Tadiaľ!" ukazoval do lesa a vzápätí mieril prstom na Jolvycha: "Aj toho berte! Je to bosorák! Pomáhal zbojníkom čarami!"

Jolvych sa veľmi rýchlo ocitol v oceľovom zovretí. A mohol vyčítať nanajvýš sám sebe, že sa opäť spoľahol na schopnosti, ktoré ho v poslednom čase toľkokrát sklamali.

***

Vonku za hrubými múrmi pevnosti roztiahla temné krídla noc.

"Vychutnaj si ju," vraveli, keď mu do cely strkali misku nevábnej kaše. "Bude tvoja posledná."

V kúte na tenkej vrstve starej slamy ležal zbojník. Zranenie, znovu otvorené v bitke s pandúrmi, ho predsa len vyčerpávalo. Jolvych však nedokázal mrhať čas spánkom. V hlave sa mu prevaľovali mračná myšlienok. Možno to bol osud, čo ho hnalo k tomuto koncu. A možno mal viac uvažovať nad tým, prečo svojím osudom urobil práve liečenie...

Prečo tak dlho neľutoval, že vymenil miesto spokojného jolvycha z rezervácie za úlohu Jolvycha Liečiteľa bez vlastného miesta. Koľko bolo slobody na tomto poslaní a prečo si radšej zvolil život štvanca, útek skôr, než sa stihlo niečo pokaziť, len aby si nemusel priznať, že mu dochádzajú sily a že je čas zavesiť remeslo na klinec... Liečil ďalej. Bolo to silnejšie ako on.

Liečil celý život. Napriek tomu, že v kútiku duše nenávidel ľudí za to, čo urobili s jeho národom. Že pre nich bolo prirodzené ničiť všetko, čoho sa báli, a zotročiť všetko, čo nemohlo vzdorovať. Liečil napriek nedôvere a výsmechu. A dokonca aj vtedy, keď už vlastne tušil (hoci stále odmietal uveriť) že účinky jeho zásahu nebudú trvalé. Prečo vlastne?

Keby tu bola Yda, určite by to vedela lepšie. Ktovie, možno práve ona bola jedinou správnou odpoveďou na Jolvychovu otázku.

***

Z príčin, o ktorých sa nikdy nedozvedel viac, nenávidela akúkoľvek moc nad sebou a nad kýmkoľvek. Priletela so skupinou extrémistických demonštrantov protestovať proti porušovaniu práv jolvychov. Lenže ona ostala aj po opadnutí prvej vlny nadšenia, keď už boli všetky kamery vypnuté.

"Nechápem, prečo proti tomu niečo nepodniknete," ukázala na plot z drôteného pletiva, ktorý ju oddeľoval od Jolvycha - a jolvyšskú rezerváciu od zvyšku vesmíru. "Na tejto planéte ste predsa doma. Máte právo sa brániť. Nie ste hlúpi ani slabí. Keby ste chceli, do mesiaca vyženiete všetky ťažobné spoločnosti. Ale vy nie. Dovolíte im, aby vás okrádali a hanebne väznili na kúsku jalovej pôdy..."

"Jolvycha nemožno uväzniť."

"Nie? Ako inak by si nazval stav, keď sa krčíš pod posteľou a niekto si na tvojej bývalej záhradke otvoril baňu?"

"Nerasty sa nedajú jesť. Nezáleží  nám na nich."

Stále mala pocit, že sa jolvych vykrúca:

"Nejde len o nerasty! Nemôžeš vedieť, čo od vás budú chcieť nabudúce."

"To, na čom naozaj záleží, nám nikto nevezme," odvetil nevzrušene.

"Aha. Vnútorné svety sú dôležitejšie ako ten vonkajší. Zasa tá tvoja filozofia, ktorú ja, človek obmedzený fyzickou existenciou, nikdy nepochopím. To už som veľakrát počula. A začína ma to nudiť!" otočila sa na opätku a odišla. Jolvych vedel, že ju svojím postojom sklamal, ale čo robiť? Nemohol za to, že ľudia a jolvychovia sú príliš odlišní, aby sa navzájom pochopili a že to Yda nedokáže prijať ako fakt. Škoda, napriek všetkému s ňou diskutoval rád... Veď ona sa vráti. Zatiaľ sa vždy sa vrátila.

***

Jolvych hľadel do zrkadla a ono mu pohľad opätovalo. Cítil, že keby sa pozrel do iného z tisícok zrkadiel, ktoré umiestnil naokolo, ten pár očí by naňho neprestal hľadieť.

"Kto som?" opýtal sa.

"...som?" odpovedal jeden z radu obrazov otázkou, ako bolo ich zvykom. Hoci sa Jolvych už uistil, že ho to skôr rozčuľuje, než nabáda k hlbším úvahám, zatiaľ ten mechanizmus neodstránil. Vďaka nemu sa aspoň naučil neplytvať slovami.

Nebolo to veľmi spoločenské, stráviť vo svojom súkromnom svete ešte aj noc. Ale Jolvych si už stanovil priority. Potreboval premýšľať.

Už dlhší čas odmietal vstúpiť do zdieľaného sna. Tušil, že ostatní Jolvychovia by mu poskytli odpovede na jeho otázky, ale chcel hľadať sám. Yda mala pravdu. Zapáčila sa mu voľnosť a hriešne potešenie z nepredvídaného, keď za každým rohom nečaká spoločné vedomie, aby ho usmernilo na správnu cestu. Od detstva ho učili, že vnútorné svety sú krajšie, dôležitejšie a teda aj skutočnejšie ako ten vonkajší. Možno nastal čas naučiť sa niečo sám. Niečo iné.

Žijete v ilúzii! akoby počul Ydu. Odkedy vtrhla do jeho sveta, necítil pôdu pod nohami. Už nikdy nebude pokojne snívať. Bol si istý, že keby ešte raz vstúpil do zdieľaného sna, ostatní by ho opäť pretvorili na spokojného jolvycha - no už to nedokázal chcieť. Musíš urobiť niečo nezvratné. Bláznivo sa na to tešil - no jeden z odrazov zrkadla sa k nemu otočil chrbtom a plakal. Už nikdy nenájdeš mier duše. Stratil si domov.

***

Jedno ráno sa prvý raz stal nenápadným človekom, aby nestál za povšimnutie vojakom pri bráne, o ktorej si všetci mysleli, že je dokonale strážená. Taký malý zvedavý výlet. Bol si istý, že Yde urobí jeho pokrok v myslení obrovskú radosť. A chcel aspoň na chvíľu odstrániť z ich rozhovoru ostnatý drôt... Navrával si, že sa môže kedykoľvek vrátiť. Naivne. Spočiatku jej nechcel kaziť ilúzie, vlastne svet bol ešte stále príliš zaujímavý. Návrat odložil o ďalší deň a potom... Potom sa z neho stal Liečiteľ.

Keď k nemu po rokoch dorazila správa, že vrátiť sa viac nemá kam, dávno si to už prestal plánovať.

***

"Myslím, že je iba fér vypýtať si nejaké peniaze. Veď im zachraňuješ životy!" Za príliš tenkou stenou z plastu sa ženili ľadoví démoni a okná netesnili. Ydina ťažko skrývaná nespokojnosť v priebehu prvých pár hodín na Amundsenovom svete prerástla do otvorenej podráždenosti. Taká bola. Opovrhovala luxusom a nevedela sa zmieriť s nepohodlím. Jolvych sa snažil byť trpezlivý:

"Stále nechápeš? Jolvych Liečiteľ nikdy nesmie prijať viac, než nocľah a stravu. Nemôžem byť obchodníkom s nádejou. Ďalšie nesympatie a upália ma za najbližším rohom."

"Paranoik. Stojí ti za to stráviť zvyšok života po hoteloch najnižších cenových skupín a živiť sa miestnymi splaškami?"

Pomyslel na iracionálne uspokojenie, ktoré ho zaplavilo pri pohľade na dieťa vyliečené z omrzlín.

"Stojí."

"Čo s tebou?" zaškľabila sa útrpne. "Mohla som očakávať, že sa staneš závislým na ich vďačnosti. Pasca zaklapla. Už sa z toho nedostaneš... Tak ukáž ten kôš, určite v ňom bude nejaká miestna tekutina na zrýchlenie metabolizmu."

"Škodí ti to," povedal. Starosti v hlase hral len spolovice.

"No a čo? Vždy mám predsa po ruke Liečiteľa."

***

Yda. Tie spomienky boleli. No nedokázal s nimi prestať. Bola súčasťou jeho vnútorného sveta - jednou z najdôležitejších. Niečo mu hovorilo, že ak na ňu bude dosť často myslieť, môže aspoň čiastočne kompenzovať stratu, ktorú utrpel vonkajší svet, keď z neho navždy zmizla.

Ľudský život je krátky. A Jolvych nikdy nedokázal vyliečiť smrteľnosť... Ani pre Ydu, keď prišiel čas, hoci sa o to pokúšal.

Dával jej silu zo seba, všetko, kým mohol...

Proti svojej vôli sa ocitol tam, kde naposledy porozbíjal všetky zrkadlá. Stál zoči voči krivej postave poskladanej z črepov a márne si zapchával uši.

"Neklam sám seba. Kým si ešte bol ochotný. Kým si nezačal cítiť, ako ďalšie minúty jej života odkrajujú tvoje dni. Kým si nezačal cítiť, ako sa ti prehlbujú vrásky na čele, ako sa otupujú zmysly... Že by si mohol prísť o svoju schopnosť, alebo dokonca o život. Nemal si odvahu pokračovať."

Ďalší hlas, ktorého sa nikdy nezbaví. Hlas z krajiny rozbitých zrkadiel.

"Nechal si ju zomrieť."

***

Oči pomaly privykali tme a Jolvych zhlboka vdychoval zatuchnutý pach slamy na chladnej a vlhkej zemi. Nie, dnes už nebude snívať.

"Takto si skončil, Jolvych Liečiteľ. Utiecť z vlastných svetov, do cely, kde čakáš na popravu."

Zahľadel sa na útržok nočnej oblohy, čo presvitala pomedzi mreže a uvažoval o konci. Kedysi dávno veril, spolu so všetkými jolvychmi, že smrť znamená oslobodenie duše od tela a že po nej vnútorné svety splynú so zdieľaným snom, k obohateniu všetkých jolvychov... Lenže čo zo zdieľaného sna, keď už nie je, kto by sníval?

Yda tvrdila, podľa svojej ľudskej viery, že vnútorné svety sú súčasťou osobnosti, ktorá so smrťou tela zaniká. Vtedy jej vášnivo protirečil - no viac než odkaz jolvychov z neho hovoril strach. Bál sa predstavy, že všetko, čím kedy bol, bez stopy zanikne... Dnes by ani veľmi neľutoval.

***

Zbojník opäť začal chrápať. Preto v cele nebolo počuť tiché škriabanie kovu o kameň, ako ktosi vyberal mrežu na úzkom okienku. Jolvych nespúšťal oči z tých niekoľkých hviezd, čo mohol vidieť, takže si všimol tmavú postavu, ktorá sa pretiahla dnu a ticho zošplhala dolu po povrazovom rebríku. Sotva postrehnuteľný záblesk čepele... Jolvych chvíľu dúfal, že je to niektorý zo zbojníkov, že ich prišiel zachrániť. Opatrne sa dotkol jeho mysle...

Nenávisť. Muž, ktorý sa v noci vkradol do väzenia, vedel, že mu nepostačí vidieť Liečiteľa umierať na popravisku. Dostanem ťa vlastnou rukou. Chcel riadiť cestu toho ostria, cítiť, ako preniká kožou, svalmi, útrobami, ako sa láme posledný výkrik a mení na bublanie krvi. Chcel, aby posledný pohľad hasnúcich očí patril práve jemu, aby Jolvych vedel, kto to robí a za čo... Nenávisť. Nepredstaviteľná šialená nenávisť.

Temná silueta sa blížila. Ktosi venoval zbežný pohľad chrápajúcemu zbojníkovi a išiel neomylne za svojím cieľom.

Jolvych sa na podobný okamih pripravoval. Že ho ozbrojený muž zastihne niekde v divočine a už tu nebude nikto, komu by vadila striekajúca krv. Vymyslel a do detailov vybrúsil ilúziu, ktorou chcel nakŕmiť jeho vedomie a potom ho nechať spokojného odísť... Pekný plán. Lenže lesk ostria oslovil Jolvycha hypnotizujúcim jazykom rýchlej smrti. Stačí ostať sedieť a o chvíľu sa tento smutný svet skončí...

Načiahnutá ruka siahla do prázdna a čepeľ skĺzla po kameni. Útle svetlomodré telo sa v poslednom okamihu strhlo nabok. Jolvych bleskovo vyskočil. Vedel, že musí niečo urobiť, kým ten muž ešte kľačí. Zo všetkých síl udrel päsťou do nechráneného zátylku. Bolí, bolí, upadni do bezvedomia... Pud sebazáchovy z Jolvycha vyžmýkal všetko, takže dokázal priamo, násilne a v plnom rozsahu zasiahnuť mužovo vedomie, hoci sa vôbec nekoncentroval. Nemyslel ani na to, že sa mu v posledných dňoch ani raz nepodarilo úspešne manipulovať s myšlienkovým éterom. Keď šplhal do okna, stále sa chvel po celom tele. Vytiahol za sebou povrazový rebrík a upevnil mrežu, akoby sa celé veky nepohla zo svojho miesta. Pozrel dolu... Zatočila sa mu hlava. Jolvych neznášal výšky. V slabom svite hviezd videl more stromov, svetielka dediny... A tmavosivé zuby a čierne pukliny strmej hradnej skaly pod sebou. Na koži cítil studený pot, ale pustil sa do pomalého, kŕčovitého zostupu. Do rána nie je až tak ďaleko, aby si mohol dovoliť váhanie.

***

"Ja nie som on! Preboha, veď ja..."

Vedel, že nikto nepočúva jeho zúfalé obhajoby. Nikto neuverí. Včera do cely dávali dvoch mužov a ráno aj dvoch vytiahli. Jeden zbojník, jeden liečiteľ. A každé malé dieťa už aspoň raz počulo, že liečiteľ vie meniť podoby. Takýmto úbohým trikom nikoho neoklame.

Jeden zbojník, jeden liečiteľ. Jeden povraz, jedna hranica. Aj zo vzdialených dedín, kdekoľvek o tom počuli, prišli ľudia na diváky. Boli príliš zvedaví a plní očakávania, než aby sa pozastavili nad jedným pútnikom, čo sa uberal opačným smerom. Najmä ak išlo len o sivého, nezaujímavého človeka.

Budú mať doma čo rozprávať. O zbojníkovi, ktorý sa až do konca držal statočne a o tom druhom, ktorý stále zapieral. Navyše jarmok sa mimoriadne vydaril... Kto nevidel, môže ľutovať.

**

Hostinský nezvykol odháňať chudobných od svojich dverí. Zažíval dobré časy. A ten starý tulák vyzeral naozaj vyhladovane. Ešte než otvoril ústa, hostinský vedel, čo chce povedať. Zavolal dievča, nech mu prinesie misku polievky.

"Sadni si u nás a nemusíš sa hanbiť. Zaplatíš dobrým slovom, alebo príbehom z ciest."

"Ďakujem, ale ja... Rád by som vedel, či niekto z vašej obce nepotrebuje moje služby."

"Služby?" spýtal sa hostinský prekvapene. "Čo také robíš?"

Cez nekonečne unavenú tvár pocestného na chvíľu preblysol smutný úsmev: "Liečim. Choroby a zranenia všetkého druhu."

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?