reklama

Liečiteľ (1/2)

Sedel v kupé preplneného oddelenia tretej triedy, tichý a cieľavedome nenápadný. Potreboval nabrať sily. Keď sa sústredil, nikdy ho nespoznali. Bol pre nich len obyčajným cestujúcim, nestál za viac než jeden zbežný pohľad. Sivý, nezaujímavý človek. Takým túžil byť od čias, keď začal naozaj chápať, prečo medzi ním a galaxiou stojí elektrické oplotenie rezervácie. Odvtedy uplynulo veľa rokov a on dokázal mnohé zmeniť, ale to najdôležitejšie nie. Nebol obyčajný, ani nezaujímavý. A nebol človek.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Zlomené operadlo tlačilo a hviezdy na pozadí nekonečnej vesmírnej noci poskytovali už tri a pol hodiny rovnako jednotvárny výhľad. Väčšina cestujúcich spala a tí, ktorí nemohli, vysielali do okolia svoju nudu a rozladenosť. Jolvychovi však nič z toho nevadilo. Spomínal na spoločenstvo, ktoré práve opustil.

Šťastie a vďačnosť kolonistov ho hriali pri srdci. Prekvapený výraz muža, ktorý stál na vlastných nohách, hoci bol celé roky ochrnutý. Bystré postrehy a šibalská iskra v očiach starenky, ktorú priviedli ako schránku vyprázdnenú demenciou. Slzy slepej ženy, ktorá už nedúfala, že uvidí svoje deti. Verili mu a on ich nesklamal. Alebo neverili, ale dovolili mu položiť ruky na choré miesta svojho tela a potom so slzami v očiach hovorili o zázraku. Ľudia uzdravení z nevyliečiteľných chorôb. Tí, ktorým už lekári nedávali šancu. Volali ho Jolvych Liečiteľ a v tom oslovení znela nefalšovaná úcta.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

***

"Tu už nie je žiadne voľné miesto," podotkol pán pri okne a ani sa neobťažoval zdvihnúť zrak od knihy. Muž, ktorý práve bez pozdravu vtrhol dnu, mu však nevenoval pozornosť. Preletel pohľadom po tvárach cestujúcich, akoby niekoho hľadal.

Sotva si Jolvych uvedomil, koľká bije, cudzinec ho zdvihol zo sedadla a zatriasol ním ako špinavou handrou.

"Vraj Liečiteľ! Podvodník a vrah!!!" zavrčal mu do tváre zo znepokojujúcej blízkosti. "Dostala recidívu. A už s tým nechcela ďalej žiť. Radšej to dobrovoľne skončila... Mohla byť šťastná, keby si neprišiel ty s tvojimi kúzlami, rečičkami a planými nádejami!"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jolvych chcel kričať, že to nie je možné, ale bol v šoku a škrtil ho vlastný golier. Z hrdla mu vyšlo len vystrašené zasipenie. Ruka, ktorá ho držala vo vzduchu, nepovolila. Ten muž neprišiel počúvať vysvetľovanie.

"Pane, to by hádam stačilo," podotkol vyrušený čitateľ. Muž si ho nevšímal. Pohľad plný zbesilej nenávisti upieral na svoju obeť.

"Ver mi, kvôli tebe už nikto viac nezomrie!"

Posledné slovo zdôraznil surovým úderom do tváre. Jolvych cítil teplú stružku krvi stekajúcu od nosa k ústam a dolu po brade, nestratil však vedomie. Ďalšie údery mu dali príležitosť to trpko ľutovať. Pár cestujúcich sa zmohlo na formálnu námietku, no keď ich chlap ignoroval, odvrátili tváre. Jedna dáma odišla zavolať sprievodcu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď prvá modrofialová kvapka dopadla na stránky knihy, jej majiteľ stratil trpezlivosť. Vyskočil a chytil samozvaného pomstiteľa za zápästie.

"Už ani sekundu! Už ani sekundu tu nebudete robiť bordel!!!"

Ruka sa krútila, no čitateľovo zovretie nepovolilo. Útočník musel uznať, že nie je najsilnejším mužom v kupé.

Tvrdé sedadlo Jolvychovi pri páde zasadilo ďalší úder. Vďačne sa pritisol k podlahe. Cítil, ako sa muž nad ním zúrivo pokúša vyslobodiť, no získava len ďalšie pomliaždeniny. Maren, volá sa Maren, prebleslo mysľou Jolvychovi, keď sa plazil ku dverám. Mal ženu menom Irina s parazitickým nádorom hrtana. Dobitý liečiteľ sa potkýnavo rozbehol chodbičkou, odhodlaný položiť medzi seba a Marena čo najväčšiu vzdialenosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

***

Krčil sa v kúte záchodovej kabínky. Počul, ako sprievodca odvádza cudzinca niekam preč. Z celej sily upravoval myšlienkový éter. Tento záchod je samozrejme obsadený a tá modrá farba na podlahe, to nič nie je... Choďte všetci pokojne ďalej. Ja tu potrebujem len pár minút v pokoji regenerovať. Nič sa nedeje...

Keď energiu privolanú strachom a bolesťou odplavil Jolvychov krvný obeh, prišla únava. Povedala mu, že sa už nemusí vyčerpávať ostražitosťou. Po zvyšok cesty ho ochráni západka na dverách. Zmieril sa s predstavou, že nasledujúcich niekoľko hodín strávi v stiesnenom priestore kabínky a jeho sedadlom bude veko odpadkového koša.

Nastal čas pre vnútorné svety. Lebo ťarcha vonkajšieho sveta drví Jolvychove plecia neznesiteľnou silou. Už dávno opustil svoj ľud a jeho zdieľané sny, no nikdy neprestal cítiť potrebu úniku. Hoci poprel mnohé zo základných bodov jolvyšskej filozofie, nedokázal sa jej vzdať úplne. Kde by našiel silu odsúdiť sa na doživotie v jedinej realite, ak ňou má byť práve vesmír plný ľudí?

Jolvych sa uvoľnil a zavrel oči. Na tvári ucítil závan čerstvého vzduchu a pod sebou sypký piesok. Všetkými pórmi vstrebával harmóniu, ktorá vyžarovala z krajiny tmavomodrých dún. Dotkol sa piesku, nechal si jeho teplo pretekať pomedzi prsty. Vstal a pomaly, vychutnávajúc každý krok, sa vydal k najbližšej oáze. Nenechal sa strhnúť netrpezlivosťou, hoci vedel, že mu niekto kráča v ústrety. Jej pokožka, jolvyšsky svetlomodrá, nádherne dopĺňala farbu piesku. Sledoval ako sa blíži ladnými pohybmi, presne ako Yda... Nemala ľudskú tvár, ale tie oči patrili Yde. Aj úsmev... A možno jeden z odtieňov jej vône, ako si ju pamätal.

"Si krásna," vyslal myšlienku.

"Milujem ťa," odpovedala. Načiahla ruku a preplietla svoje prsty s jeho. V tichosti prešli na reč tela.

***

"Vážení cestujúci. Váš hviezdolet Medziplanetárnej Hromadnej Dopravy na linke 28-AN-235 smer Aliassský Naljan práve úspešne pristál. Toto je konečná stanica Aliassský Naljan. Pred výstupom, prosím, nezabudnite skontrolovať svoje príručné batožiny. A pamätajte, patrí k základom slušnosti zanechať kupé ďalším cestujúcim rovnako čisté a upravené, ako bolo prichystané pre vás. Dúfame, že ste mali príjemný let. Opakujem, dúfame, že ste mali príjemný let. Vážení cestující..."

Nechcelo sa mu odchádzať. Bránil sa. Ale vonkajší svet si ho neúprosne pritiahol späť. K davom ľudí s ktorými treba splynúť, k otrieskanému raketoplánu miestnej prepravy, chladnému kozmodrómu a mestu, preplnenému tými, čo potrebujú pomoc liečiteľa. Keď sa pretláčal k východu, vrátil sa myšlienkami k šialencovi, ktorý ho napadol a žene menom Irina. Recidíva? Nemožné! Ale ako potom...? Nemohol sa sústrediť. Príliš veľa ľudí ho rozptyľovalo. A on dnes musí byť dvojnásobne opatrný. Dvakrát taký sivý a nenápadný.

***

Knieža mal čoraz zriedkavejšie dôvod na úsmev. Ale dnes... Ranná príhoda v lese mu zdvihla náladu. Ako vášnivý lovec vedel dokonale pochopiť pocity poručíka Koloniálnej gardy, ktorý mal korisť na dosah zubov služobného vlčiaka a musel sa jej vzdať, iba preto, že náhodou zabrúsila za hranice jeho sféry vplyvu. Našla si to najvhodnejšie miesto, kam sa zrútiť od vyčerpania - k nohám muža, ktorý príslušníkov Koloniálnej gardy vykazoval zo svojich pozemkov s najväčším potešením. Knieža nebol nikdy nadšený myšlienkou, že niekoľko kilometrov od jeho loveckého zámočku sa k oblohe týči mesto špinavých kapitalistov v susedstve ešte špinavšieho kozmodrómu. Podobné okamihy však nevýhodnú polohu kniežatstva aspoň čiastočne kompenzovali.

Tak mu ostal na krku. Vyziabnutý, strhaný a zúfalý. Knieža ho prenechal služobníctvu - keď ho dajú do poriadku, rád si vypočuje jeho príbeh a potom rozhodne, čo s ním ďalej. Podľa postavy nevyzerá, že by lámal rekordy na poli, či už v práci, alebo v boji. A knieža mal v poslednom čase poddaných viac, než si vzhľadom na rozlohu svojho panstva mohol dovoliť... Len veľmi nerád by ho vrátil kapitalistom.

***

"Môj príbeh... Kde začať..."

"Keď sa spýtam, prečo si mal za pätami gardistov, asi sa nedočkám odpovede, však?"

Jolvych mlčal. Znovu prežíval pocity predošlého dňa. Bol príliš unavený a chorí sa k nemu valili ako nezastaviteľná rieka. Nepretržitý prúd utrpenia... Pár ich prišlo naspäť, že sa im príznaky vrátili. A potom to začalo. Ktosi ho nazval podvodníkom. Iný navrhol, že mu ukážu, čo robia s takými ako on, čo sa snažia oklamať poctivých ľudí. Ďalší zavolal Gardu... Jolvych utekal chatrčovými štvrťami periférie a na konci síl sa oprel o stenu bočnej uličky. Splynul s vlnitým plechom a oni si ho nemali všimnúť, ale z davu sa ozvalo: "Tam je!" a Jolvych musel pokračovať v smrtiacej naháňačke... Pred gardistami sa rozpŕchla väčšina krvilačného davu, ale to nebol zďaleka koniec...

"Ak nepovieš, nebudem to z teba ťahať nasilu. Ale musím vedieť jedno: Ovládaš nejaké poctivé remeslo?"

Jolvych sa spamätal: "Liečim. Choroby a zranenia všetkého druhu."

"Ak vravíš pravdu, môžeš nám byť naozaj užitočný. Mali sme tu jedného mnícha. Poznal bylinky a mal masti na všetky možné neduhy... Až keď umrel, ocenili sme naplno, koľko pomoc takého mastičkára ušetrí peňazí a ľudských životov. Zaklínania viac pokazia než napravia..."

Jolvych zneistel, nedal však nič najavo. Rozmýšľal, ako tomu priateľskému šľachticovi vysvetlí, že nepozná žiadne miestne byliny a nikdy nemiešal masti. Rozhodol sa nechať to na neskôr. Najprv mu dokáže, že on podobné barličky k liečeniu nepotrebuje.

***

Pohostinnosť loveckého zámočku pôsobila na Jolvychove nervy ako balzam. Teplá strava každý deň a pohodlná posteľ každú noc... Malý raj vo vesmíre. Obyvatelia blízkych dedín dokázali prejaviť vďačnosť aj za vyliečenie bezvýznamného nachladnutia. Knieža bol inteligentný a príjemný spoločník, takže sa Jolvych mal po dlhom čase s kým porozprávať. V priebehu niekoľkých týždňov nadobudol lénny pán k liečiteľovi takú dôveru, že mu povedal o hlavnom zdroji svojho tajného zúfalstva. Veci, ktoré okrem kňažnej nemal vedieť nikto iný. Žiadne doteraz vyskúšané prostriedky neviedli k úspechu... Knieža váhal iba chvíľu. Potom ochotne prijal Jolvychovu pomoc.

A neľutoval.

***

Hoci bol knieža za iných okolností ranné vtáča, v ten deň sa ukázal až tesne pred poludním. Oči mu žiarili nadšením, keď vpadol do komnaty s výhľadom na les, ktorú vyhradil Jolvychovi. Našiel ho, ako obyčajne, stáť zasneného pri otvorenom okne.

"Rád by som ťa odmenil. Dnes ráno ti dám čokoľvek, o čo zažiadaš."

Jolvych sa prekvapene otočil. Pokúsil sa skryť rozpaky formálnou odpoveďou: "Ďakujem, pane, liečiť je mojím poslaním. Cením si poskytnutú dôveru."

"Ale Jolvych, falošnú skromnosť nabok. Bol si moja posledná nádej."

"No... Pokiaľ viem, na vaše problémy už predsa ľudská medicína dávno pozná pohodlné riešenia."

Knieža náhle zvážnel: "Ľudská a predsa nie naša. Vieš, Jolvych, rozhodli sme sa žiť vo svete, aký nám pripadá lepší. Musíme za to platiť. Porušenie zákonov kráľ tvrdo trestá. Len niektorí z vyššej šľachty si môžu dovoliť mlčanie pašerákov. Dlhé roky som bol v pokušení - tak blízko k hraniciam, tak blízko k výdobytkom civilizácie, ktoré mi mohli pomôcť... No nemám chuť skončiť vo vyhnanstve, alebo o hlavu kratší. Navyše, poznám príliš veľa ľudí, ktorí by sa v mojom prípade prihovorili za tú druhú možnosť."

"Ale čo," potriasol hlavou knieža. "Tento problém je už za nami." Vďaka Jolvychovi po dlhom čase na vlastnej koži cítil krásy života.

"Jolvych, hviezdny bludár a šarlatán... Neochotne, ale priznávam, že tvoje praktiky fungujú lepšie než umenie mastičkára. A mám ťa rád. Urobím z teba svojho osobného lekára, čo povieš? Doživotný titul a vreckové v zlate, prepychový život na staré kolená..."

Liečiteľ so smutným úsmevom pokrútil hlavou. Snažil sa prísť na vhodné slová, ktorými by mohol odmietnuť a neuraziť. Pochopte, ľudia po celom vesmíre potrebujú moje schopnosti... No v hĺbke srdca silnel dlho potláčaný hlas: Zdržať sa aspoň pár mesiacov... Nebolo by to krásne? Znela z neho vyčerpanosť zo všetkých svetelných rokov, ktorými sa štval od hviezdy k hviezde. Samozrejme, že by to bolo krásne. Jolvych mal však na podobné otázky vždy len jednu odpoveď.

"Cením si vašu ponuku, ale nemôžem ostať."

"Hm, asi máš pravdu. Vy, liečitelia, ste sťahovaví vtáci," zamyslel sa knieža a spomenul si na všetky tie nenápadné známky nepokoja, ktorým sa snažil nepripisovať žiaden význam. Večné provizórium, strach z definitívnych rozhodnutí, prapodivné čosi, čo všetkých tulákov ťahá ďalej a ďalej... Aj teraz. Stojí pri okne, akoby chcel práve vyletieť... Sú ľudia, ktorí potrebujú vietor pod krídlami, inak asi nemôžu dýchať.

Mohol si na Jolvycha robiť zákonný nárok ako na svojho poddaného. Bol predsa knieža. A vzhľadom na okolnosti, za akých mu zachránil život, by sa nikto nečudoval, keby... Samozrejme, že ho nechal ísť.

***

Pár dní po liečiteľovom odchode sa poblíž loveckého zámočku zjavil tajomný pocestný. Pýtal sa na Jolvycha. Vyzeral ako pes na chladnúcej stope a vrčal za každou premrhanou minútou. Knieža si vedel predstaviť byrokratické prieťahy, ktorými musel prejsť, než získal vstupné povolenie a štatút tajomného pocestného. Napriek tomu ho ešte chvíľu zdržal, aby si vypočul príbeh o tragickej smrti jednej ženy a o tom, ako podvodník márne cez pol galaxie uniká pred pomstou.

"Dúfa, že sa unavím, dúfa, že to vzdám, ale pochopte, vzal mi jediný zmysel života. Nenájdem pokoj, kým nezaistím, že už nikdy nikomu neublíži."

Knieža zaváhal. Nemal právo odoprieť tomu mužovi pomstu. Nemohol však zároveň poprieť, že jeho vlastný život zmenil Jolvych k lepšiemu. Opäť sa po rokoch cíti úplný. A kňažná prestala pomýšľať na odchod. Áno, je to zázrak bez záruky - kedykoľvek sa môže obrátiť v prach. Ale čo na tomto svete nie?

"Bol tu, niekoľko týždňov. Aj liečil - a dobre. Odišiel pred časom. Kadiaľ a kam, to ti nepoviem."

(Dokončenie nabudúce)

Zuzana Stožická

Zuzana Stožická

Bloger 
  • Počet článkov:  44
  •  | 
  • Páči sa:  7x

Som idealistka, scifistka, milovníčka prírody. Najradšej metabolizujem písmenká a lovím svetelné odlesky svetskej krásy. Zoznam autorových rubrík:  FOTÁNostalgická zásuvkaKňyškiSF_AkcieIdeológieSvet podľa...SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu