Ignis

Autor: Zuzana Stožická | 25.2.2013 o 12:35 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  99x

Trpezlivo stála a čakala. Bez pohybu - ako vždy. Ani ťažké obruče s reťazami, ktoré jej hrdlo, zápästia a členky pútali ku kolu v strede kruhového podstavca, ju neprinútili skloniť hlavu. Halders často za najhorších búrok z okna svojej vykúrenej izby sledoval, ako stojí na nechránenej plôške zo studeného betónu a odoláva živlom - krásna a hrdá napriek ponižujúcemu zajatiu.

V ten deň bolo počasie ukážkové. Výborná viditeľnosť. Dolu na námestí sa tiesnili turisti. Ich ďalekohľadom a kamerám neunikol žiadny detail jej tela. Ignis ich - ako  vždy - okázalo prehliadala.

Halders cítil, že sa pozerá naňho. Práve a len naňho, pretože dnes je tu s ňou po prvý raz sám. Uvedomil si, ako zúfalo mu chýba otcov chrbát, za ktorý by sa mohol skryť. Nevydržal a zdvihol zrak od pomyjí, ktoré prelieval z vedier do žľabu. Nechal sa na chvíľu pohltiť veľkými hrdzavohnedými očami a tancom červených odleskov dúhoviek...

Už si niekedy videl hory zblízka?

Časť obsahu vedra mu s vlhkým plesknutím dopadla na topánku. Kúzlo sa prelomilo. Halders zmätene potriasol hlavou, skopol špinu z topánky a opäť vkĺzol do nacvičenej úlohy.

Siahol pod pracovný plášť a na ovládači, ktorý nosil zavesený na krku, stlačil jediný gombík. Otočná stredová mreža rozdeľujúca betónovú plochu sa dala do pohybu. Halders a Ignis si vymenili polovice a kým ona dôstojne podišla k žľabu a pustila sa do pomyjí, Halders čistil podlahu v druhej časti.

Keď s vedrami plnými trusu a špinavej vody zostupoval dolu na námestie, zablúdil pohľadom k vzdialeným horám. Spomenul si na červené iskry v očiach Ignis a napadlo mu, že podobným svetlom musí žiariť tuhnúca láva v noci... Hory. Krásne, divoké a slobodné... Môcť sa tam ísť niekedy pozrieť...

Približne v polovici schodov ten pocit vyprchal a Halders sa čudoval sám sebe. Nikdy nemal k horám zvláštny vzťah. Poznal ich iba ako sivasto modrý pásik, oddeľujúci planiny od oblohy. A nikdy necítil zvláštnu túžbu po cestovaní. Doteraz.

Zamyslený zamykal schody a kráčal k malej obytnej bunke, ktorá bola tradičným príbytkom generácií Kŕmičov. Dav postupne redol - divadlo sa pre dnešok skončilo. Na námestí ostalo len pár skalných fanúšikov, ktorí si chceli urobiť snímky "keď tam ten idiot konečne prestal zavadzať". A muž s malu dcérkou. Dievčatko fascinovane pozeralo do svojho ďalekohľadu a odmietalo odísť. Podľa mimiky ich tvárí Halders videl, že sa o čomsi dohadujú, z ich rozhovoru však pochopiteľne nezachytil nič.

 

Ocí, ale že je tá obluda hrozná?

Áno, maličká.

Tak prečo ju vystavujú?

Vieš, je to symbol nášho mesta. Posledný žijúci exemplár. Ľudia sa na ňu radi chodia dívať. Pripomenúť si staré časy, keď sme horám ešte nevládli my, ale také, ako ona. Naši predkovia v strachu vzhliadali k oblohe... Keď obrovský tieň zakryl slnko, bolo už väčšinou neskoro hľadať úkryt... A najradšej mali také malé dievčatká!

Ja by som sa nebála.

Samozrejme, ty nie, lebo si odvážna.

Ani ten ujo sa nebál. Kŕmič musí byť odvážny, však?

No, to nemôžeš povedať. Vieš, on v skutočnosti... Je z tých... Iný ako my. Napríklad by sa nevedel s nami takto rozprávať. Má myšlienky obmedzené na vlastnú hlavu. Vníma len hlas, alebo písmená-

Ale to je strašné!

Preňho je to prirodzené. Žije s tým od narodenia. Preto sú ľudia ako on... menej citliví. Rozmýšľajú... ináč ako normálny človek. Horšie chápu a tak.

Aha.

Ale, zapamätaj si. Každá vlastnosť je na niečo užitočná, aj keď ti tak na prvý pohľad nepripadá. Napríklad keby si sa k oblude priblížila ty, hoci aj na desať metrov, mimo dosah reťaze, ona by ťa celkom poplietla, až by si jej dobrovoľne vbehla rovno do papule. Človek z rodu Kŕmičov sa môže pokojne priblížiť - on jej presviedčanie nepočuje.

Tak prečo tam nepošleme rovno robota? Robot by tiež nepočul...

Hm, to je tradícia. To ti vysvetlím inokedy. Teraz poď.

Ešte chvíľu...

Nie, už si sa pozerala dosť. Chceš hádam, aby si mamička myslela, že nás obluda dostala na obed?

 

Na prahu obytnej bunky Haldersa čakali dvaja muži. Prvého z nich spoznal hneď. Kľúčnik. Cítil k tomu človeku inštinktívny odpor. A zo skúsenosti vedel, že Kľúčnik príjemné správy nenosí. Naposledy sa stretli pred niekoľkými mesiacmi, keď mu predstavili matku jeho syna - jednu z mála žien, ktoré boli schopné mestu porodiť netelepatické dieťa. Striaslo ho, keď vtedy zdvihla oči a on na okamih uvidel za všetkou tou apatiou niečo zlomené. Bol vďačný, že mu dali na výber a nemusel sa zúčastniť na plodení svojho potomka aktívne a priamo.

"Čo zasa chcete?"

Kľúčnik sa nenechal odradiť nepriateľstvom. A hoci ho nikto nepozýval, vošiel za Haldersom dnu. S profesionálnym úsmevom prehlásil:

"Dnes mám česť urobiť teba, Halders, držiteľom všetkých kľúčov, ktoré Kŕmič potrebuje mať." Jeho hlas znel dráždivo melodicky - bolo počuť, že ho používa predovšetkým na spievanie.

"Ako vy môžete vedieť, čo je česť?" spýtal sa Halders. "Zabili ste môjho otca, lebo vám už nemohol slúžiť!"

"Zabil sa sám," povedal Kľúčnik. Haldersov pohľad plný zúrivosti narazil na nepreniknuteľnú stenu ľadovej ľahostajnosti.

Druhý muž bez slova podal Haldersovi zväzok prastarých kľúčov očernených vekom. Kľúče Reťazí, odznak hodnosti. Kŕmič si ich pripol k opasku, tak ako ich nosil jeho otec.

Nechápem, prečo mu dovolíte, aby vám do očí hovoril také veci, podotkol Kľúčnikov osobný asistent.

Prečo nie, je to len Kŕmič. Mňa nemôže uraziť, odvetil Kľúčnik a vyšiel z obytnej bunky. Nebudú iní. Ale nakoniec vždy urobia, čo od nich chceme.

 

Nočný vietor sa preháňal kovovou konštrukciou. Halders vyšiel von, aby ho lepšie počul. Nemohol spať. V duchu si nadával do hlupákov, ale urobil prvý krok ku schodom. Ešte nikdy sa nebol pozrieť hore za tmy. Nič sa nestane, keď to skúsi. Hodilo by sa trochu pokoja na rozmýšľanie. A ktovie, možno rieky žeravej lávy dosvietia až k mestu... Kým uvažoval, prečo nedokáže z hlavy vypudiť tie zvláštne predstavy, prekonal zvyšok vzdialenosti, ktorá ho delila od bránky. Odomkol.

Bral po dvoch staré točité schody a škrípavá symfónia konštrukcie mu splývala s neustávajúcim zavýjaním vetra.

 

Stála tam a čakala, nádherná a tichá. Ako vždy. Halders nevidel rieky lávy, len žiariace mesto pod sebou. A chladný svit hviezd zrkadliaci sa v jej očiach, keď zdvihol hlavu.

Sme väzni obaja, pomyslel si. Väzni tých, čo za teplých výletných dní chodia obdivovať Ignis pri kŕmení. Ja o nič menej než ona, hoci nemám na krku reťaz.

"Väčšina ľudí si svoju úlohu na svete nevyberá. S tým sa musíš zmieriť..." spomenul si na otcov hlas, aj ten rezignovaný tón, ktorý Halders z duše nenávidel. Zmierenie... Pravdepodobne raz postihne aj jeho.

Nasadni a poletíme spolu k horám, povedala Ignis, ako zvykla hovorievať už stáročia. Dnes v noci sa však do jej slov vkrádala nová nádej. Konečne sa našiel niekto, kto načúva. K tým krásnym modrým horám... Ani najrýchlejší vietor nás nedohoní... Poď, pretrhni putá, ktorými ťa zviazali tí dolu. Poď, zabudneme na zajatie a všetky príkoria. Ukážem ti strmé štíty vyčnievajúce z oblakov. Spolu si pripomenieme chuť slobody...

Pozerá, akoby rozumela mojím myšlienkam. Ale tým nemôže rozumieť nikto... Občas ani ja.

Predstavoval si Ignis, ako sa majestátne vznáša nad drsnou horskou krajinou. Zrazu vedel, že uväznenie tohoto vznešeného tvora je ohavnejšie než všetky ostatné zločiny spáchané ľudstvom v priebehu histórie. Zatúžil pomstiť ho. Zatúžil to napraviť. Zatúžil letieť s Ignis a nikdy už nemyslieť na mesto a ľudí.

Tak poď...

Prvý raz sklonila hlavu - aby mohol odstrániť zámok na ťažkom oceľovom obojku. Okovy so zazvonením dopadli na betón a Halders sa jemne dotkol jazvy, čo po nich ostala.

"Keď odtiaľto poletíš k horám, vezmeš ma so sebou?" pýtal sa. A hoci si nebol istý odpoveďou, horúčkovito odomykal zámky reťazí, čo Ignis spútavali končatiny. Prebehla večnosť a ona je znovu voľná... Chvela sa túžbou pohladiť krídlami tmavofialovú tmu. Opäť však sklonila hlavu a počkala, kým sa Halders pevne neusadí. Urobil to s úsmevom a bez strachu.

Roztiahla svoje veľké krídla a celou silou sa odrazila od betónovej plochy, ktorá pre ňu tak dlho znamenala celý svet. Vrhla sa v ústrety vetru, čo jej priamo z hôr prinášal vôňu slobody.

 

Zvuk trhanej kože Haldersa vydesil. Výkrik bolesti a zúfalstva mu vzal sluch. Stáročia nepoužívané krídla nezniesli námahu, ktorej ich vystavil prvý úder vzduchu. Nevyhovujúca výživa a dlhý čas bez možnosti pohybu oslabili tkanivo kožnej blany a zároveň spôsobili, že bolo nútené niesť telo obalené tukom viac, než si mohol lietajúci lovec dovoliť...

Ignis divoko a zbytočne mávala krídlami - za ich kostrou viali už len zdrapy chatrnej blany. Do vzduchu rozstrekovali ružovú hmlu kvapôčok krvi z roztrhaných vlásočníc.

Pád trval príliš krátko, než aby sa Halders stihol spamätať zo šoku. Inštinktívne zavrel oči a pritisol sa k drsnej koži. Snažil sa držať rohovinových výstupkov na hlave, ale keď začalo obrovské telo vo vzduchu rotovať, kŕčovité zovretie prstov povolilo.

Dopadli krátko po sebe, každý sám vo svojej smrti. Polovica mesta už vstávala z postelí a v priebehu niekoľkých minút sa námestie začalo zapĺňať hlúčikmi zvedavých občanov. Bezmocne sledovali, ako krv vsakuje do škár medzi dlažobnými kameňmi a vzrušene sa dohadovali, kým ich prví zamestnanci poriadkovej služby neposlali domov spať. Uniformovaní muži sa pustili do upratovania - ráno musí byť námestie dokonale čisté.

 

Hrozivá polovzpriamená póza s vycerenými zubami a roztiahnutými krídlami vyzerala na pozadí dokonale namaľovanej horskej panorámy naozaj pôsobivo. Švíky na blanách krídel boli precízne zaretušované a tie oči - ako živé. Návštevníci mohli prísť celkom blízko, na koži sa dali rozoznať jednotlivé šupiny a množstvo ďalších detailov, ktoré človek s ďalekohľadom mohol sotva postrehnúť. Celý nový pavilón s obludou stál za to. Deti ju milovali ešte viac ako keď bola živá. Muž, ktorý viedol za ruku nadšené dievčatko, uznanlivo pokýval hlavou. Taxidermisti z Mestského múzea urobili kus dobrej práce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?