Rieka

Autor: Zuzana Stožická | 28.10.2012 o 20:20 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  81x

Obraz v zázračnom zrkadle sa rozvlnil a vzápätí sa celkom stratil. Osleplo. Kráľovnú delty napadlo, či to tak nie je lepšie - aspoň nebude musieť sledovať pomalé umieranie svojej ríše až do horkého konca. Sklonila hlavu pod váhou koruny zdobenej riečnymi perlami. Už ďalej nevládala. Voda rieky, z ktorej pochádzala všetka jej mágia, sa niekam stratila. Na dne širokého koryta ostalo iba niekoľko páchnucich kaluží a ako sa zo dňa na deň zmenšovali, mizla aj kráľovnina moc. Vedela, že nebude trvať dlho a slnko vysuší poslednú z nich.

Na schodoch vedúcich k perleťovému trónu ležalo niekoľko vodných víl - všetko, čo zvýšilo z kráľovninej vernej družiny. Jedna po druhej ticho umierali a ona nemala dosť sĺz, aby nad nimi plakala.

„Chelia," povedala kráľovná delty slabým hlasom, dúfajúc, že v ňom stále znie aspoň stopa bývalej dôstojnosti. „Ešte raz som zvážila tvoju žiadosť. A rozhodla som..." Jedna z víl zdvihla zrak k trónu a na unavenej tvári sa mihol záblesk nádeje.

Kráľovná chvíľu zbierala sily, aby mohla pokračovať: „Dobre teda, súhlasím. Ak nemáš odvahu zomrieť so svojou riekou a zvolíš si radšej biedne ľudské plahočenie, máš ho mať. Od tejto chvíle sa navždy stávaš človekom. Neberiem si právo súdiť tvoj strach, ale vedz, že ani ľudia neumierajú ľahko. Zmier sa s tým, ako vieš." Z rázneho gesta, ktorým chcela vykázať vílu z paláca, ostalo slabé trhnutie ruky. Ale Chelia pochopila.

S kráľovninými slovami v sebe náhle pocítila silu kráčať. Opustila palác. Mala plán a verila, že dokáže zachrániť deltu a všetky jej bytosti pred úplným vyschnutím.

Na prameni sedí obrovská ropucha, čo zabraňuje rieke tiecť a svojím pohľadom odháňa dokonca aj mraky sponad krajiny. Odoláva všetkým pokusom o odstránenie. Ľudia boj už vzdali - pre nich sú aj iné rieky. Pre Cheliu nie. Okrem toho si myslela, že doteraz nikto nezvolil správy prístup. Ropucha predsa vo svojej podstate nemôže byť zlá. Zabíjanie nepriateľských rytierov a čarodejníkov je aktom pochopiteľnej sebaobrany. Čo ak si vôbec neuvedomuje dôsledky svojho konania? Keby jej niekto dostatočne presvedčivo opísal skazu spôsobenú suchom, keby jej niekto rozumne dohovoril... Aj taká obrovská ropucha je len žaba a nemôže ostať ľahostajná tvárou v tvár utrpeniu tisícok svojich súkmeňovkýň.

„To ňou musí pohnúť," hovorila si Chelia. V hlase jej znela odvaha a sebadôvera. Zachráni ríšu delty. Sama už síce nikdy nebude môcť žiť medzi vílami, ale obetovala by aj viac, keby to bolo vôbec možné. Popri vyschnutom koryte sa vydala k prameňu rieky. Išla dňom i nocou a vždy, keď pocítila únavu, spomenula si na kráľovnú. Obzrela sa okolo na ohlodané kostry rýb, mŕtve vážky a vysušené riasy, na opustené hniezda vodných vtákov a hneď vykročila s novým odhodlaním. Vedela, že nielen odhodlaním je človek živý a že raz musí prísť okamih, keď jej ľudské telo vyčerpá svoje možnosti. Darilo sa jej na to nemyslieť - kým ten okamih nenastal.

***

Sedela v tieni hrubého vŕbového kmeňa a na chrbte cítila štruktúru jeho kôry. Pohľadom bezcieľne blúdila po vyprahnutej krajine a bolestne si uvedomovala skutočnosť, že ľudské telo pôjde ďalej len v prípade, že dostane jesť a piť. V poslednom čase jej veľmi rýchlo ubúdalo síl a ani spánok ich neobnovil. Prosila o trochu sily starú vŕbu, ale tá neodpovedala. Všetku miazgu stiahla do koreňov, aby prečkala sucho v spánku.

Chelia sa cítila sama. Opustila ju už aj nádej, že v mestách natrafí na nejakých dobrých ľudí... Dobrí ľudia sa dávno odsťahovali do iného kraja a ich vyrabované príbytky jej neposkytli žiadnu pomoc. A hlad na ňu doliehal stále dôraznejšie... Zodvihla ploský kameň. Jašterica, čo sa pod ním skrývala, sa pokúsila uniknúť, lenže Chelia bola rýchlejšia. Za okamih ju zvierala v dlani. Uväznené zvieratko sa márne snažilo vykĺznuť a v jeho malých čiernych očkách sa zračil smrteľný strach. Chelia sa do nich nedokázala dlhšie pozerať.

„Nemôžem ťa zabiť," povedala. „Len sa už neboj, pustím ťa na slobodu."

Očakávala poďakovanie, alebo aspoň rozhorčené nadávky, ale márne. Až po chvíli, keď jašterica zmizla v najbližšej pukline v zemi, Chelia pochopila. Je človek. Jašterice ani vŕby jej viac nerozumejú, tak ako ona nikdy nebude rozumieť im. Zaťala zuby a vykročila ďalej do nehostinnej krajiny. Jediné, na čom záleží, je poslanie. Musí ho splniť za každú cenu.

Ďalšiu jaštericu, na ktorú natrafila, zjedla bez váhania.

***

Bolo to dávno, čo Chelia naposledy stretla ľudskú bytosť. Preto sa jej spočiatku nechcelo veriť vlastným očiam, keď pred ošarpanou drevenicou našla v starej lodi sedieť prievozníka. Nevidel ju prichádzať. Opieral sa o svoje veslo a hľadel dolu, na dno riečneho koryta, kde sa leskol posledný fliačik blata. Chelii ho prišlo ľúto. Zbytočný a zbytočne tvrdohlavý. Posledný z ľudí, ktorý sa nevzdal, alebo príliš starý, aby mal silu odísť, sledoval pomalé umieranie rieky, čo mu dávala obživu... Jeho osud Chelii pripomenul všetky mŕtve bytosti, čo čerpali svoju mágiu z vody. Aj šedivý prievozník bol svojím spôsobom stvorením rieky... Keď Cheliu spozoroval, objavil sa na jeho ošľahanej tvári úsmev. Rovnako ako ona, už dlho nevidel živej duše. Ponúkol jej nocľah a ochotne sa s ňou podelil o skromnú večeru, len aby mal s kým prehodiť pár slov.

Ani sa veľmi nečudoval, keď mu povedala, kam a prečo putuje. Z iného dôvodu do tých končín dávno nikto nezablúdil. Starý prievozník vždy vychádzal návštevníkom v ústrety a rád im vzal do úschovy potraviny, vodu a iné veci, ktoré by ich v boji s ropuchou zbytočne ťažili. Len preto sa mu zatiaľ darilo prežívať.

***

„Asi to skúsim najprv po dobrom, ale nerobím si nádeje, že mi bude rozumieť..." rozmýšľala Chelia nahlas o nasledujúcom dni.

„Také veľké potvory často rozumejú ľudskej reči," snažil sa ju povzbudiť prievozník.

„V tom prípade dúfam, že aj táto. Lebo ak nie, budem ju musieť bez milosti zabiť," dodala temne. Zabíjať nie je ani z polovice také ťažké, než by sa ktorákoľvek vodná víla kedy nazdala.

***

Nad prievozníckou chatrčou vládla hviezdnatá noc. Chelia spala. Jej tvár v bledom svite mesiaca pripomínala prievozníkovi vílu. Skláňal sa nad Cheliiným lôžkom a sledoval, ako pravidelne dýcha. Pomyslel si, že vílam je asi súdené zomierať v mladom veku. V ruke pevnejšie zovrel dýku a bodol. Stačil jediný skúsený pohyb - už to robil veľakrát. Netrpela.

Ráno ju zakopal za svojou chatrčou do tvrdej zeme, vedľa ostatných. Boli medzi nimi vznešení rytieri, ale aj mágovia, náboženskí fanatici... Ani jeden z tých, ktorých mocnosti pozdĺž celej rieky vyslali zabiť ropuchu na prameni, nedošiel k cieľu.

Raz dávno urobil chybu - vzal do ruky to prekliate veslo a zistil, že ho nemôže viac pustiť. A nikto iný už nebol taký hlúpy, aby naletel. Áno, raz dávno urobil chybu, ale odvtedy za ňu tisíckrát zaplatil... Až teraz mu osud dal šancu. Ak rieka zahynie, jeho magické putá sa pretrhnú. Stačí zariadiť, aby zlyhali všetky pokusy o jej záchranu.

Opierajúc sa o svoje veslo, vykročil k brehu. Ostáva len čakať. Keď vyschne posledné blato na dne riečneho koryta, bude konečne slobodný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?