Jedna pani povedala: „Učitelia, učte!“

Autor: Zuzana Stožická | 8.10.2012 o 16:30 | Karma článku: 13,09 | Prečítané:  1684x

Občas stretnem jednu pani odtrhnutú od reality. Volajme ju M. Býva v našom vchode, ale žije tak trochu vo vlastnom svete. Niekedy mi pár jej slov ostane vŕtať v hlave. Napríklad včera sme sa bavili o štrajku učiteľov a o tom, ako im vlastný minister spolu s premiérom obrazne povedané defekoval na hlavu. Pani na to: „Všetci politici profitujú z nešťastného nastavenia našej spoločnosti, ktorá namiesto odmeňovania prosociálneho správania a trestania parazitizmu robí presný opak." Chápem. Má rada cudzie slová.

A musím súhlasiť. Jedna z chorôb našich ľudí je považovať za slabosť, ak niekto "prosociálne" dá tomuto svetu niečo zadarmo. Treba sa "vedieť predať", nie rozdať. Obmedzený pohľad na svet.

„Moja mama bola učiteľka. Z tých dobrých," vraví pani M. Asi preto má rada cudzie slová. „Vyrábala pomôcky, vymýšľala hry, vodila žiakov na súťaže, doučovala, keď sa pripravovali na prijímačky na strednú, všetko pomedzi haldy zbytočnej byrokracie... Bola správna - ona deti naozaj počúvala. Poznala ich rodinné pomery, pristupovala k nim individuálne... Milá, ale prísna keď treba. Väčšinou ju mali radi a chodili za ňou aj s osobnými problémami. Vraveli mi, akú mám super mamu. Ja som to už dávno vedela, ale aj tak som vtedy od hrdosti trochu podrástla. Kolegyne ju tiež mali rady. Vždy jej hodili na krk organizáciu branných cvičení, vraj Ty to tak dobre vieš... A ona vedela - pracovala tvorivo a mala zmysel pre humor. Zároveň si robila starosti so všetkými tými poruchami pozornosti a učenia - a snažila sa nestratiť pozornosť zvyšku triedy. Ale bolo to čoraz ťažšie... Ešte pred dôchodkovým vekom ochorela na čosi, čo súvisí s dlhodobým stresom a vyčerpaním. Musela prestať učiť, odišla do predčasného dôchodku a kým mohla, privyrábala si na svojej škole ako vrátnička."

Úprimne som podotkla, že je mi to ľúto. Škoda každého dobrého učiteľa, ktorý odíde predčasne. Rozdávať svetu svoju osobnosť je pekné, ale všetko má hranice. Aj učitelia musia rešpektovať jedno z pravidiel prvej pomoci, ktoré možno aplikovať na väčšinu ľudských činností - nezanedbať vlastnú bezpečnosť (ak zachraňujúci pri poskytovaní prvej pomoci nemyslí na seba, môže sa stať, že bude o jedného zraneného viac a nikomu nepomôže).

„Nie preto vám o nej hovorím. Chcem ilustrovať, aké môže byť učiteľské povolanie, keď doňho človek vkladá dušu. Dávni žiaci ju spoznávali, keď vodili do školy svoje deti. Zanechala v nich niečo trvalé, niečo pozitívne. To modré košele ani červené kravaty nemôžu pochopiť, lebo sa to nedá vyjadriť peniazmi. Akú cenu má hrejivá spomienka? Akú cenu má príklad statočnosti a spravodlivého zaobchádzania? Akú cenu má získaný vzťah k poznaniu? Otvorenie obzorov? Predstierajú, že to, čo sa nedá vyjadriť peniazmi, nemá hodnotu."

Málokedy býva pani M. taká rozhorčená. Zvykne sa tváriť, že politika nepreniká do vyšších sfér, ktoré obýva.

„Pokojný štrajk tých parazitov nerozhádže," mračí sa M.

„Nerozhádzalo ich, ani keď sestry vyšli do ulíc. Tých by rozhádzalo hádam len vtedy, keď by nejaký slovenský Guy Fawkes vyhodil do vzduchu parlament."

„Lenže čo s večnými absentérmi?" pridáva sa M. k môjmu čiernemu žartu trpko-smutným úsmevom.

„Na týchto vtákov sme krátki," priznávam.

Pani sa zamyslela: „Ale učitelia by nemuseli. Stačí, keby prestali štrajkovať a začali robiť svoju prácu... trochu viac. Vysvetľovať, to im predsa ide. Tvarovať mysle detí. Chce to len použiť fantáziu pri výklade osnov. Až do splnenia požiadaviek učiteľov - a tým nemyslím len dôstojné platy, ale napríklad aj audit a odbyrokratizovanie - by sa každá hodina zmenila na hodinu politicko-preventívnej výchovy."

„Lenže politika do škôl nepatrí," oponujem. Na vysokej som aktívne bránila prenikaniu propagandy na akademickú pôdu a cítila sa ako bojovníčka za správnu vec.

„Možno je načase toto pravidlo prehodnotiť," uškiera sa pani zlovoľne. Túto jej stránku nepoznám a z lesku v inokedy miernych očiach mám trochu strach. „Predstavte si, že by sa na každej hodine matematiky v každej škole na Slovensku preberala namiesto počtov logika a kritické myslenie. Na etickej výchove by mohli trénovaní pedagógovia učiť deti rozoznávať formy manipulácie a spôsoby, ako im odolať, alebo prečo korupcia škodí všetkým, aj tým, ktorí si myslia, že sa ich to netýka. Alebo ako ostať slušným človekom a nenechať sa pritom pripraviť o svoje práva."

„Samé pekné a užitočné veci," myslím si.

„Na slovenskom jazyku by žiaci dešifrovali rétorické kľučky a učili sa filtrovať polopravdy a výhovorky v prejavoch politikov. Všetko na konkrétnych príkladoch naprieč politickým spektrom."

Striaslo ma: „Úbohé deti."

Ale pani M. to sotva vnímala, zjavne sa dostala do švungu: „Na dejepise, minimálne na stredných školách, by sa nehovorilo najprv o staroveku, ale začalo by sa novodobými slovenskými dejinami, na ktoré pri súčasných osnovách nikdy akosi nevyjde čas. Preberal by sa mečiarizmus a jeho dôsledky pre spoločnosť, Dzurindove a Ficove vlády, všetky ich nesplnené sľuby, rozkrádačky a gorily..."

„Dejiny potrebujú časový odstup," napadne mi klasická poučka.

„Odstup nezabral, to hádam vidíte," oponuje M. „Alebo sa vám zdá, že si z dejín niekto na Slovensku vzal ponaučenie?"

A pokračuje: „Na občianskej výchove by sa okrem zásad právneho štátu a princípov demokratickej spoločnosti preberali aj metódy občianskej neposlušnosti... Deti by sa aspoň prestali pýtať, či sa im to-ktoré učivo zíde aj v živote. Zemepis by mohol žiakom priblížiť, ako v iných krajinách fungujú veci, ktoré u nás nefungujú - alebo do akých sa dostali problémov, ktorým by sme sa my mohli vyhnúť. Na prírodopise by sa vysvetlilo napríklad, prečo pesticídy nepatria do národných parkov. Deti sa musia dozvedieť, že tie kauzy v novinách nie sú len hry na akejsi vzdialenej šachovnici, ale zločiny, ktoré poškodzujú kvalitu života všetkých ľudí v našom štáte. Možno si to potom uvedomia aj ich rodičia. Minimálne ich to prinúti šťažovať sa na školu, pohnúť rozumom a diskutovať. Ak by na každej hodine v každej škole na Slovensku demaskovali hlúposť, skorumpovanosť a zbytočnosť politikov, mohlo by to mať zaujímavé výsledky: Buď sa vláda predsa len zľakne a pristúpi na požiadavky učiteľov, alebo vznikne generácia odolnejšia voči mocenským trikom. Alebo vzbĺkne ďalšia revolúcia. Takí gymnazisti sú ako súdky s pušným prachom, stačí hodiť iskru. Toľkí z nich túžia bojovať proti systému! A strach nemajú - ešte nevedia doceniť, koľko môžu stratiť..."

Cítim akúsi zvláštnu úľavu, že nežijem vo svete pani M.

„Hm, asi by som už mala ísť," snažím sa nesmelo prerušiť jej buričské sny.

„Ale choďte," vraví pani: „Veď sme ešte ani zďaleka nevyčerpali tému!"

„Musím... Poliať muškáty..." Verte, nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo.

Rozpačité slová lúčenia, rýchly ústup po schodoch... Ale predstava učiteľov-buditeľov ma prenasledovala aj za dvere bytu. Je pravda, že väčšina vecí, čo sa učí v školách, bez efektu skĺzne po hladkých detských hlávkach ako po kačacom perí. Na druhej strane, informácie s príchuťou škandálu si ľudia zapamätajú lepšie. Alebo také, ktoré sa týkajú ich každodenného života. A vôbec, má učiteľský stav ešte dosť kvalitných ľudí pre tento typ vzbury? Koľkí z nich nedokážu viac než verklíkovať každý rok to isté? Koľkí z nich by mali dosť odvahy? Koľkí by odmietli pochybnú morálku takéhoto experimentu?

Jedno je jasné: To, čo sa deje v školstve dnes, nemá s morálkou nič spoločné. Deti dostávajú jednoznačný odkaz, že istá skupina ľudí celé desaťročia drie v nevyhovujúcich podmienkach, svojou nadprácou dotuje chorý systém a je to vlastne v poriadku. Veď aj v zdravotníctve a zopár iných sektoroch to tak funguje. Ľudia, čo odvedú najťažšiu prácu, žijú z ruky do úst a "veľké peniaze" sa rozpustia kdesi v pochybných medzičlánkoch. Učitelia sa občas posťažujú, povyhrážajú, deťom poradia, aby sa nedávali na pedagogiku, ale potom ťahajú ďalej.

Cynici na dobre platených miestach krútia hlavami: „Asi nemajú dosť chochmesu, že si nechajú skákať po hlavách. Veď sú v tom dobrovoľne. Ak sú schopní, môžu kedykoľvek odísť do súkromného sektora a nechať školy myšiam." Alebo ukrajinským učiteľom? Na chvíľu ma pobavila predstava novej generácie, ktorá by opúšťala vzdelávacie ustanovizne s ukrajinským prízvukom. Samozrejme, na systematickej podpore dlivu mozgov z rezortu vzdelávania nie je nič vtipné. Smutnejšie vyznieva už len predstava generácií žiakov, ktorí opúšťajú školy s názorom, že ten, kto robí spoločensky prospešnú prácu bez ohľadu na nízke ohodnotenie, je vlastne hlupák.

Oproti tomu mi „protest učením", ktorý sa už iste rozhorel v súkromnom svete pani M., zrazu pripadá ako lákavá alternatíva.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?