Som idealistka, scifistka, milovníčka prírody. Najradšej metabolizujem písmenká a lovím svetelné odlesky svetskej krásy. Zoznam autorových rubrík: FOTÁ, Nostalgická zásuvka, Kňyški, SF_Akcie, Ideológie, Svet podľa..., Súkromné, Nezaradené
Jar. Stačí trocha slnka a zelenej vône. Kvetena dvíha svoje nespočetné hlavy, tráva vystrkuje uši zo zeme a tak je to správne. Aspoň niečo na tomto svete funguje, ako má. Snežienky u nás v lese už odkvitli, vládu prevzali blyskáče, medvedí cesnak a studený dážď - aspoň všetka tá zeleň nebude smädná. Ak máte chuť, privítam vás v čase pred niekoľkými týždňami, keď svietilo slnko, na stromoch boli nanajvýš zvyšky lístia z minulého roka a pod stromami...
Nedávno sa mi do rúk dostala útla knižka. Švédsky spisovateľ Per Olov Enquist, známy najmä originálnymi spracovaniami životov historických postáv, splieta dokopy osudy dvoch žien na rôznych póloch vedeckého výskumu - Marie Sklodowskej-Curie a Blanche Wittmanovej. Legenda prírodných vied verzus ostro sledovaný pokusný králik výskumu ženskej hystérie - obe zožali istý podiel slávy vo vedeckých kruhoch svojich čias. O Marie a jej objavoch sa dnes učí každé dieťa na hodinách fyziky a chémie, meno Blanche Wittmanovej poznajú možno študenti psychológie či psychiatrie ako kuriozitu. Kniha o Blanche a Marii (vyd. Milanium, 2009, preklad: Milan Richter) však rozpráva príbeh, ktorý by sme v učebniciach hľadali márne.
Na papierovom útese v oceáne lacných kníh som objavila poklad. Titul, ktorý by som vo výpredaji za 35 korún nikdy neočakávala. V pevnej väzbe, bohato ilustrovaný. Ako sa tam dostal? Môže za to nejasné žánrové zaradenie? Nedostatok reklamy? Neviem, ale chcem to trochu napraviť. Nasledujúci text neberte ani náhodou ako recenziu na Jméno korábu od Pavla Renčína. Tá kniha mi až príliš zachutila - jednoducho nemám náladu hľadať na nej chyby. Vypínam kritické myslenie a idem bezostyšne chváliť.
Jeseň nám tu v údoliach a na hrebeňoch Malých Karpát z času na čas ukazuje prívetivú tvár. Keď som v to nedeľné popoludnie kráčala lesom, vtáky spievali, na hladinách rybníkov sa korčuľovali vodomerky, sem-tam ešte preletela vážka, vrcholce bukov chytali bronz a mne napadla absurdná otázka: Dokáže bežný, stredne veľký človek urobiť zo stromov kyticu? Tak som to skúsila...
Sedím za počítačom a neviem sa odhodlať vyjsť von. Dnes ma priama účasť na svadobnom obrade diabolských bytostí neláka. Tak preberám obrázky z prívetivejších jesenných dní a nasávam z nich vôľu k pohybu.
Voľné asociácie a nesúvislé spomienky spojené s fenoménom Istroconu (dnes už ComicsSalón/Istrocon), najväčšieho slovenského festivalu venovaného fantastike, ktorý nám fanom pravidelne v septembri kompenzuje smútok z odchádzajúceho leta. SME o ňom informovalo len niekoľkými obrázkami. A keďže môj prvý Istrocon som navštívila práve pred desiatimi rokmi, napadlo mi napísať pár viet o tom, čo pre mňa tento festival znamenal, znamená a prečo prídem aj o rok.
Na Strečno sme prišli kvôli romantickej svadbe – kamarátka sa rozhodla vydávať na hrade a pokiaľ môžem posúdiť, bol to dobrý výber. Keďže my s manželom máme to šťastie, že si svadby vychutnávame už len ako bezstarostní hostia, rozhodli sme sa ostať na mieste o pár dní dlhšie a okolie Strečna trochu „turisticky vyrušiť“. A objavili sme krásnu krajinu: tienisté lesy, rozkvitnuté lúky, meandrujúci Váh, dva hrady...
Druhý článok z "botanickej série", ktorá si kladie za cieľ ukázať, prečo stojí za to navštíviť bratislavskú botanickú záhradu v tomto ročnom období.
Kedysi mi jedna mladá dáma, čo prišla študovať na Prírodovedeckú fakultu, povedala, že Bratislava je škaredé mesto. Hneď sa vo mne zobudil spiaci lokálpatriot: Dievča, to hovoríš len preto, že poznáš tak stanicu, pár ulíc, intráky, školu a krčmy. A potom som sa zamyslela nad tým, podľa čoho vlastne posudzujem estetickú hodnotu svojho mesta. Stanice naozaj nie sú lákavé, mnoho ulíc je vysvovene nepriateľských voči chodcom, zelených plôch je málo a aj na tých pár si brúsia zuby stavebníci... Napriek móde prehusťovania výstavby, sklenených kociek a betónových púští tu však zostalo viacero dobrých miest, vďaka ktorým môžem Bratislavu ešte stále nazvať krásnou. Botanická záhrada je jedným nich.
Pred týždňom (24.-26. apríla) sa konal Slavcon - jeden z najvýznamnejších bratislavských festivalov fantastiky. Stredná priemyselná škola dopravná na Kvačalovej ulici znovu privítala nesúrodú hordu podozrivých indivíduí v elfských plášťoch, plátovej zbroji, čiernych tričkách s hororovými motívmi, alebo aj v nenápadnom ustrojení, ktoré sa od odevu bežného občana líši len mierne zasneným pohľadom a kŕdlikom fantastických predstáv nad hlavou. Normálnych ľudí by ani nenapadlo cez víkend chodiť do školy - ale každý predsa vie, že tí fantasti nie sú tak úplne normálni.
Včera ma z Devína do mesta viezol veľmi čudný autobus. Z prednej strany vyzeral ako bežný spoj MHD číslo 28. Ale nie je všetko zlato čo sa blyští. Už zvnútra som si všimla obludnú nálepku dúhových farieb zakrývajúcu väčšinu zadného skla autobusu. Vesmírni ľudia. Chránia nás a pomáhajú nám.
Kirill má problém. Keď jedného večera príde domov, nájde tam cudziu ženu. Čo horšie, škaredú cudziu ženu. Cudziu ženu, ktorá privolaným policajtom ukazuje papiere na byt so svojím menom. Cudziu ženu, ktorá tvrdí, že Kirillov milovaný pes Kešu patrí jej. A Kešu svojho bývalého pána nespoznáva. Kirill má problém. Ktosi sa ho snaží vymazať z reality.
Víkend. Zimné ráno. Normálni ľudia spia. Auto ma vysadí na mieste, ktoré som naposledy videla pred rokom či dvomi. Ostávam sama uprostred priestoru vytvoreného megalomanskou stavbou – cítim sa malá. Nado mnou čnie hrádza vodného diela Gabčíkovo. Mapu skladám do vrecka a postupujem k vode.
Milí blogeri! Koľko je medzi vami špecialistov na článkonožce, parazitológov, alebo znalcov roztočov?
Ak je tu nejaký milovník magického realizmu, alebo aspoň bizarnej fantasy, môžem mu odporúčať jednu zvláštnu knihu. Magie pro začátečníky od Kelly Linkovej (vyd. Argo, 2008). Má peknú sivo-čiernu obálku s mačiatkami a alegóriou na atóm vodíka. A vôbec, prelistujte si tú knihu, aj keď sa za milovníkov magického realizmu alebo aspoň bizarnej fantasy nepovažujete. Možno v sebe tieto čudné sklony objavíte.
V živote prichádzajú chvíle, keď človek cíti, že je toho naňho veľa. Má stále menej síl bojovať s problémami a hoci vie, že utekať od nich nie je to najlepšie riešenie, zatúži sa jednoducho stratiť. Aspoň na pár dní, ale poriadne. Uniknúť z dohľadu svojich večných a neľútostných veriteľov času, nenápadne splynúť s vegetáciou... Presne takéto chúťky ma ovládli po lete bez dovolenky. I vzala som manžela, nasadla na vlak a poďho niekam, kde sme ešte nikdy neboli. Náš cieľ mal veľmi príznačné meno - Stratená.
Tento článok je malou oslavou vysokého povrchového napätia vody. Snažila som sa vydestilovať z hmlisto-daždivého počasia v Slovenskom raji trochu estetickej hodnoty. Nech je útechou všetkým, čo (podobne ako ja) videli slnko a modrú oblohu naposledy pred začiatkom svojej dovolenky.
Filozofovanie ma baví odjakživa, ale v poslednom čase som naň trochu zabudla. Prepadnutá do víru nutností bežného života, s ktorými človek nemôže polemizovať... Tak ma potešilo, keď sa blogeri začali zamýšľať nad životom a smrťou a zistila som, že mám chuť sa k nim pridať... A prekvapilo ma, že odpovedať na jednoduché otázky už nie je také ľahké ako kedysi.
Ženeva - krásne mesto na ešte krajšom jazere. Má relatívne malé historické jadro, podobne ako v Bratislave väčšinu súčasného centra mesta tvoria krabice z rôznych etáp 20. storočia. Neohúri na prvý pohľad, ale má čosi, čo jej mnoho iných európskych miest môže len ticho závidieť. Slušných ľudí, ktorí si ju vedia vážiť, žijú v nej radi a zodpovedne sa o ňu starajú.
Všimla som si, že sa tu na blogu SME nejako veľa píše o feminizme – a zďaleka nie jednoznačne. Posudzuje sa zo všetkých strán, v rôznorodých súvislostiach... Pár ľudí sa k nemu hlási, iní feminizmus zatracujú... Pripadá mi až kuriózne, ako sa niektoré ženy vehementne dištancujú „nie, ja nie som jednou z nich“, akoby hovorili „nie, ja nemám lepru“... Muž obhajuje svoju lásku k feministke, akoby to bolo niečo výnimočné (no áno, láska je vždy výnimočná) – a pritom podľa mňa feministka (normálna, nie militantná) má väčšiu šancu vybudovať šťastný vzťah ako klasická „puťka“. Prinajmenšom muži, ktorí považujú partnerku za multifunkčné boxerské vrece, sa feministkám akosi vyhýbajú.
